Skalické priezviská IX – Ďalší ľudkovia ukrytí v archívoch Kríž, Ruttkay, Buzinkay

V decembrovom čísle sme uverejnili prvé dva príbehy zaujímavých postáv a postavičiek skalickej histórie, ktoré sa objavovali v najrôznejších súvislostiach v archívoch a predovšetkým v rukopisoch prof. ThDr. Jozefa Šátka. Dnes vraciame na svetlo sveta osudy skalického obuvníka Jána Kríža, schudobneného šľachtica Gejzu Rutkaya a skalického zemana Bélu Jozefa Buzinkaya a ich rodov.

S PROSBOU AŽ K MÁRII TERÉZII

Ján Kríž, skalický obuvník, sa okolo roku 1753, spolu s Pavlom Smetanom, obrátili na samotnú panovníčku Máriu Teréziu s prosbou, aby sa mohli stať členmi ševcovského cechu, napriek tomu, že boli evanjelici. Táto prosba bola pravdepodobne vypočutá, pretože cechové pramene ševcovského cechu z roku 1783 spomínajú cechmajstra Jána Kríža. V tomto období sa Ján Kríž radil medzi významných skalických evanjelikov, lebo vieme, že 12. 6. 1782 a 18. 6. 1782 bol členom deputácií evanjelikov pred magistrátom. Ešte v roku 1793 bol zvolený do prvého presbyterstva ev. a. v. cirkvi v Skalici.

Aj potomkovia Jána Kríža boli aktívni v cechovom živote. V najväčšom skalickom cechu, súkenníckom, sa objavuje meno Samuela Kríža vo vedení cechu v roku 1841 a posledným známym a aktívnym členom rodu bol Jozef Kríž, ktorý učil v rokoch 1930 – 1935 na ľudovej škole v Skalici a v rokoch 1935 – 1940 na meštianke.

Priezvisko Kríž sa v Skalici objavilo zhruba v polovici 18. storočia, čiže v dobe, kedy sa Ján Kríž snažil napriek svojmu „handicapu“ (bol evanjelikom) dostať do spoločenstva ševcovského cechu. Z tohto obdobia poznáme ďalších troch dospelých Krížovcov, Pavla a Juraja, evanjelikov bývajúcich na Predmestí a v meste, tiež Jána, ktorý býval na „Allodiu“, a ten bol katolík. V súčasnosti v Skalici človeka s priezviskom Kríž/ová nenájdeme. Pôvod a vznik priezviska Kríž netreba veľmi vysvetľovať. Prečo začali človeka takto volať však môže byť už iná kapitola.

V roku 1995 sa priezvisko Kríž na Slovensku vyskytovalo 191 krát v 62 lokalitách. Najviac nositeľov tohto priezviska žilo v bratislavskej Petržalke (13), nasledovali Michalovce (11), Žilina (10), Prešov (10), bratislavský Ružinov (8), Kremnica (7) a Trnava (6). Priezvisko Krížová na Slovensku nosilo 251 jeho obyvateliek v 80 lokalitách. Najviac nositeliek priezviska žilo v bratislavskej Petržalke (19), nasledovali Žilina (14), Michalovce (13), Prešov (12), Dúbravka (10), Abranovce (9), Skalité (9) a bratislavský Ružinov (9).

MESTSKÝ POLESNÝ NA KĽUČKE DVERÍ

Priezvisko Ruttkay je odvodené z názvu mesta Vrútky, ktoré leží v oblasti Turca. Odtiaľ pochádzal rod, ktorý získal šľachtický titul už v 13. storočí a postupne sa rozvetvil a usádzal takmer po celom Slovensku. Pred pomaďarčením mena sa pôvodne rod nazýval Vrútocký. Samozrejme, niektoré vetvy v priebehu storočí chudobneli, niektoré boli tak početné, že ich šľachtický majetok všetkých neuživil a obrátili svoju pozornosť na vzdelanie. Tou cestou šiel aj Gejza Ruttkay (*21. 1. 1857), syn rodičov Alexandra Ruttkaya a Anny, rod. Točekovej z Veľkého Kýru (obec ležiaca medzi Nitrou a Šuranmi v novozámockom okrese). Otec sa stal neskôr slúžnym v Turčianskom Sv. Martine.

Gejza Ruttkay bol ako tridsaťročný zvolený za polesného v Skalici (18. 3. 1887). Už 1. mája v tom istom roku sa zasnúbil so skalickou učiteľkou Etelou Kraitzovou, ktorá pochádzala z Vrbového. Ich sobáš skalická evanjelická matrika zaznamenala 21. júla 1887. Ako polesný sa stal členom mestského zastupiteľstva. Kedy prišiel do Skalice a za akým účelom sa nedozvieme, ale predpokladáme, že ho do Skalice „stiahol“ niektorý z radných práve na funkciu polesného kvôli jeho vzdelaniu.

V septembri 1898 bol spolu s Vilibaldom Mayerom obvinený, že poškodil mesto pri predaji dreva. Odsúdený nebol a podivuhodné je, že polesným bol i v roku 1900 a roku 1903, ako píše Jozef Šátek, bol len z ohľadu na jeho rodinu za polesného zvolený znovu, pretože s jeho úradovaním nebola spokojnosť. Aj napriek nespokojnosti s jeho prácou mu na návrh Dr. Okánika v roku 1911 pripadla mimoriadna odmena dvesto korún. Dňa 11. 1. 1913 bol na reštaurácii (voľbe) magistrátu ešte v úrade polesného potvrdený, ale musel sa liečiť na psychiatrii v Bratislave. Mal stále finančné ťažkosti a keď prišiel domov z Bratislavy (13. 5. 1913), obesil sa na kľučke dverí. Ostali po ňom dvaja synovia a jedna dcéra.

Priezvisko Ruttkay sa v Skalici udržalo dodnes. Nosí ho jeden náš spoluobčan. V roku 1995 sa priezvisko Ruttkay na Slovensku vyskytovalo 244 krát v 65 lokalitách. Najviac nositeľov tohto priezviska žilo vo Vrútkach (51), nasledovali Martin (16), Svit (13), Spišská Nová Ves (11), Žilina (8), Prievidza (8) a Príbovce (7). Priezvisko Ruttkayová na Slovensku nosilo 271 jeho obyvateliek v 65 lokalitách. Najviac žilo vo Vrútkach (52), nasledovali Martin (19), Priekopa (15), Žilina (13), Spišská Nová Ves (12), bratislavský Ružinov (11), Banská Bystrica (9) a Poprad (7).

POSLEDNÁ VÝZVA NA SÚBOJ V SKALICI

Béla Jozef Buzinkay (*8. 1. 1840) sa narodil v rodine skalických zemanov. Jeho otcom bol Ján Buzinkay a matkou Anna Koczová. Otec, richtár mesta, sa v meruôsmych rokoch (označujú sa takto roky 1848-49, meru je archaická nesklonná číslovka „štyridsať“, meruôsmy je archaická radová číslovka „štyridsiaty ôsmy“) „preslávil“ tým, že musel abdikovať na svoju richtársku funkciu pre zlé hospodárenie mesta a o niečo neskôr aj na kreslo v mestskom senáte. Zato jeho syn Béla (Vojtech) bol úspešnejším vo verejnej službe. V roku 1874 sa spomína ako skalický mešťanosta a o štyri roky už bol kráľovským verejným notárom. Bol členom, a v rokoch 1880 až 1882 a 1883 až 1885 predsedom, školskej stolice Vyššej dievčenskej školy. V roku 1883 pôsobil aj ako fiškál mesta. Aklamačne bol do tejto funkcie zvolený 10. 2. 1882 po Antonovi Farkašovi, ktorý spáchal samovraždu. Pri tejto príležitosti židovské noviny Nyitrai Lapok vyzdvihli jeho vlastnosti – tüchtiger Beamte, hohe Bildung, reinster Charakter (svedomitosť v úrade, vysoké vzdelanie a rýdzi charakter). Od roku 1884 bol Béla Jozef Buzinkay i predsedom kuratória novo zriadenej štátnej ľudovej školy. Na odmenu pre usilovných žiakov tejto školy daroval jeden zlatý.

Sobášny záznam Gejzu Ruttkaya, 1887

Dlhé roky súperil na radnici s Jánom Kubom a spor vyvrcholil v roku 1884, kedy ho v debate Ján Kuba urazil. Béla Buzinkay nezaprel v sebe šľachtickú krv a hneď v ten deň poslal ku Kubovi svojich sekundantov – holíčskeho advokáta Dr. Jozefa Kákonyiho a Karola Mayera s výzvou na súboj. Kuba odmietol a podal na Buzinkaya pre túto výzvu udanie (posledný historikmi zaznamenaný pištoľový súboj uhorských šľachticov sa uskutočnil 8. 1. 1881 v Prešove, pri ktorom zahynul barón Luzsenszky). Možno aj vďaka tomu, že sa súboj neuskutočnil, vítal 21. 1. 1885 Béla Buzinkay za mesto na hraniciach chotára Skalice nitrianskeho župana a 23. 4. 1890 v pokoji zomrel.

Priezvisko vzniklo ako prímenie šľachtického rodu, ktorý v stredoveku vlastnila obec Buzinka. Tá je dnes súčasťou obce Šaca. Rod Buzinkay sa neskôr rozšíril i do ďalších regiónov Slovenska a začiatkom 19. storočia sa usadili Buzinkayovci aj v najzápadnejšom uhorskom slobodnom kráľovskom meste Skalici a plnohodnotne sa zapojili do spoločensko-politického života mesta.

V súčasnosti sa priezvisko Buzinkay v Skalici nevyskytuje. V roku 1995 sa priezvisko na Slovensku nachádzalo 54 krát v 19 lokalitách. Najviac nositeľov tohto priezviska žilo v Bardejove (14), nasledovali bratislavská Petržalka (6), bratislavský Ružinov (4), Hažlín (3), Rožňava (3), Košice (3) a bratislavské časti Karlova Ves (3) a Lamač (3). Priezvisko Buzinkayová na Slovensku nosilo 53 jeho obyvateliek v 17 lokalitách. Najviac nositeliek priezviska žilo v Bardejove (16), nasledovali Hažlín (5), bratislavská Petržalka (5), Jarovnice (4), bratislavské časti Ružinov (3) a Karlova Ves (3).

Mgr. Vladimír Petrovič,
genealóg a historik