Skalické priezviská VI – Prečo nie je počuť Kohúta?

Pôvod priezviska Kohút/Kohut/Kohuth je nám úplne jasný a nemusíme pri ňom riešiť žiadny rébus. Priezvisko mohlo vzniknúť paralelne na mnohých miestach. Ľudia tak začali volať človeka, ktorý im akýmkoľvek spôsobom pripomínal kohúta.

Priezvisko Kohút sa v Skalici vyskytovalo už v 16. storočí. V roku 1583/84 pôsobil v mestskom senáte istý Laurentius (Vavrinec) Kohút, ktorého spomína Richard Držka v práci Mestská správa Skalice do roku 1711. Zmienka o ňom je i v rokoch 1589 a 1592 v súvislosti s obchodnými transakciami. Do roku 1596 vlastnil Vavrinec Kohút rožný dom oproti dnešnému mestskému úradu, v mieste, kde ústila na námestie Dlaždená ulica. Potomkovia Vavrinca Kohúta však v priebehu 18. storočia vymreli po meči. Posledným mužským prírastkom do rodiny Kohútovcov, zaznamenaným v cirkevnch matrikách, bol Pavol, ktorý sa narodil 5. 1. 1763 Jozefovi Kohútovi a Kataríne, rod. Sýkorovej.

Niekedy v polovici 19. storočia, ako vo svojom popularizačnom článku Regenschori skalického farského kostola Ignác Kohút píše Peter Michalovič, prichádza do Skalice český hudobný skladateľ, dirigent a pedagóg Ignác Kohút (*2. 2. 1818 – 8. 2. 1898) i so svojou manželkou Máriou, rod. Brečkovou a synom Václavom (*1848 – 1885). Tento jeho príchod do Skalice nie je ešte celkom ujasnený, no môžeme potvrdiť, že v roku 1860 bol Ignác Kohút už v Skalici usadený, pretože 1. 1. 1860 sa do tejto rodiny narodil syn Ladislav. Krstnými rodičmi mu boli zemani Anton Veselý so svojou sestrou Alojziou Veselou. Rodina Kohútových bývala v dome so súpisným číslom 134.

Jozef Šátek zachytil list, ktorý Ignácovi Kohútovi poslal Jozef Viktorín. 25. 8. 1858 mu mala byť z Budína zaslaná zásielka piatich exemplárov Concordie na rozpredaj. Obsah hovorí dosť o vzťahoch, o situácii, ale aj o obchodnej taktike: „Velectený príteli. Dokud jsem já v Skalici býval, hojný počet knih sem tam rozprodával. Teď to jakosi naopak jde. Nikdo se za rozširovaní knih slovanských nazaujíma. I na moji Concordii se, vyjmaje Škarnicla a Kobliška, nikdo z vás nehlásil. Tak brzo ste se spustili vlastenectví a starodávných svazkú? Vy kocúrovští Skaličané. Aby ste ale vaše provinení jak tak napraviti mohli, posílám tu po pani Príhodové 5 výtiskú Concordie vám pane Kohute, do komissie s tou prosbou, aby ste tak dlouho s nimi kikiríkal, až je …neodprodáte.“

Zatiaľčo heslo Ignác Kohút sa ocitlo medzi osobnosťami i v monografii Skalice z roku 2014, jeho syn Václav Kohút (*1848 – 9. 1. 1885) sa spomína pomenej, napriek tomu, že vyrastal a študoval v Skalici a vo svojej dobe to bol výnimočný a všestranný človek. Už ako mládenec spieval sóla a hral na husle v kostole i na školských slávnostiach. Václav Kohút bol veľmi aktívnym človekom, čo isto súviselo s rodinnou výchovou. Okrem svojho učiteľského zamestnania sa venoval najmä športu a hudbe. V roku 1873 si v Budapešti urobil kurz telocviku a koncom septembra dostal diplom, oprávňujúci ho vyučovať telocvik na gymnáziu. 13. 4. 1874 vymenovalo ministerstvo školstva Václava Kohúta za riadneho profesora telocviku na skalickom gymnáziu, kde pôsobil vyše desať rokov. Okrem „učiteľovania“ bol činný aj v ďalších spoločenských a záujmových organizáciach, ktoré v tom období už fungovali, či len vznikali.

Keď v roku 1879 zakladali v Skalici Červený kríž, hneď sa stal členom jeho výboru. Keď v roku 1881 založili Dobrovoľný hasičský zbor, stal sa jeho cvičiteľom. Bol tiež aktívnym členom hudobného združenia. Jeho iniciatíve a iniciatíve jeho otca treba ďakovať za to, že v roku 1880 otvorili na gymnáziu hudobnú školu, kde sa vyučovala hra na klavír, husle a harmónium. Václav Kohút túto hudobnú školu viedol až do svojej predčasnej smrti. Škola bola úspešná a jej absolventi dosahovali pozoruhodné výsledky. Vysoká úroveň figurálnej hudby pri bohoslužbách a svetskej hudby na koncertoch bola najmä výsledkom jeho práce. Pri škole fungoval dvadsaťčlenný orchester.

Podľa dostupných informácií sa Václav Kohút oženil 31. 5. 1875 s Máriou Balczarovou, vzdelanou dcérou polesného Jozefa Balzara a mal s ňou deti Otmara Jozefa (*3. 10. 1877), Máriu Alojziu (*7. 4. 1879), Teodora Ignáca (*2. 5. 1881) a Huberta Václava (*21. 9. 1882). Je zaujímavé, že sobáš a ani narodenie Márie Balczarovej sa nám nepodarilo nájsť. Predpokladáme, že Mária Balczarová sa narodila niekde na blízkej Morave a tam sa tiež uskutočnil aj sobáš. Krstné záznamy detí síce máme, no podobne sa vzápätí vytrácajú zo skalického kultúrno-spoločenského života, ale i z matrík. Václav Kohút zomrel pomerne mladý na vodnatieľku osrdcovníka 9. 1. 1885.

Z vďačnosti za jeho obetavosť prepošt Fr. Mezey, Rudolf Vrchovský a A. Lukavský usporiadali po jeho smrti zbierku medzi skalickou inteligenciou na podporu jeho rodiny. Vyzbieralo sa 315 zlatých florénov, z čoho vdova dostala 115 florénov a ostatok uložili pre siroty na vkladnú knižku v mestskej sporiteľni.

Dnes už v Skalici priezvisko Kohút/Kohútová „nenosí“ nikto, napriek tomu, že na Slovensku i v Čechách je toto priezvisko stále celkom rozšírené. V roku 1995 malo na Slovensku priezvisko Kohút 1920 mužov v 391 lokalitách, priezvisko Kohútová dokonca 2004 žien v 413 lokalitách. V Čechách má aktuálne priezvisko Kohút 270 obyvateľov a 3848 obyvateľov českú verziu Kohout.

Vladimír Petrovič,
genealóg a historik