Skalické priezviská XVII – Rod Belay/Bellay, tak starý ako Skalica

Tento rod patrí medzi staré pôvodné skalické rody a má až mytologické pozadie. Traduje sa, že jeho príbeh začal písať už Belo IV (uhorský kráľ v rokoch 1235 až 1270), keď tento rod povýšil do šľachtického stavu. Potomok rodu Peter Belay (Petrus Belay alias Eotves), o ktorom budeme písať nižšie, 6. júla 1580 na kongregácii Nitrianskej stolice, na základe listiny ostrihomskej kapituly, žiadal o uznanie svojho zemianstva. Či bol úspešný, nevieme, pretože sme kongregačné rozhodnutie v tejto veci nenašli. Bol by k tomu treba hlbší a dlhší výskum v archíve Nitrianskej župy.

O tomto predkovi rodu Belay máme asi najviac informácií. V roku 1565, v rámci sporov skalických mešťanov so strážnickými pánmi zo Žerotína, bol v Strážnici zadržaný ako Peter Zlatník. V desiatkovom spore v roku 1572 sa jeho meno uvádza ako Petrus Aurifaber Belay, v roku 1575 je jeho meno v desiatkovom zozname zapísané ako Petrus Aurifaber de Bela. Prímenia Zlatník, Eötvös, Aurifaber poukazujú na jeho zamestnanie, respektíve „pole“ pôsobnosti. Bol remeselníkom, čo v tom čase bolo u šľachty dosť výnimočné. V rokoch 1579 – 1580 bol Peter Belay senátorom mesta (voleným funkcionárom). Senát zohrával v samospráve mesta v tom čase dôležitú úlohu. Bol najvyšším súdnym, správnym a výkonným orgánom mestskej samosprávy.

Rod Belay patril isto medzi významné skalické meštianske rody, pretože v rokoch 1580 – 1581 bol richtárom Skalice Demeter Belay, nasledujúce volebné obdobie (1581 – 1582) senátorom a mešťanostom. Mešťanosta bol fakticky druhým mužom mestskej samosprávy po richtárovi. Zatiaľ čo richtár mal viac reprezentatívnych úloh, mešťanosta riešil úlohy pracovné. Jeho úlohou bolo starať sa o hospodárstvo mesta, o majetky, príjmy a výdaje. Uchovával mestskú pečať a sám ňou overoval majetkové záležitosti.

Senátorom v tomto období bol aj zmienený Peter Belay, v roku 1581 zapísaný aj ako Peter de Bela. Peter Belay bol senátorom aj v ďalších rokoch a to 1583 – 1584, 1586 – 1587. V rokoch 1587 – 1588 bol mešťanostom a pravdepodobne jeho brat Demeter senátorom. V rokoch 1588 – 1589 boli obaja zvolení za senátorov a Peter Belay okrem toho zastával aj funkciu kontrolóra účtov. Z tohto obdobia je datovaná aj jeho sťažnosť na mestského „pivovarčího“ Pavla Bednára, kedy vyhlásil, že tento nezapísal do účtov osem várok piva. Ako toto zistenie dopadlo však nevieme, pramene o ďalšom šetrení mlčia. V rokoch 1593 a 1594 bol Peter Belay mestským fiškálom, čo bola tiež veľmi dôležitá a náročná funkcia, ktorá si vyžadovala veľa skúseností a isté právne vedomie, pretože fiškál zastupoval mesto v rôznych súdnych sporoch, či už s vlastnými mešťanmi, šľachticmi, ale i s inými kráľovskými mestami, so stolicou, kráľovskými úradmi a i. V roku 1602 františkáni zažalovali Petra Belaya (Belaja) za rozširovanie informácie (oni to prezentovali ako osočovanie), že mali v kláštore tri dni ľahkú ženskú.

Peter Belay bol aktívny aj v osobných majetkových a finančných operáciách. V roku 1578 predal mlyn, ktorý stál hneď za hradbami, na Stračinskom potoku, za dvesto florénov. V roku 1610 zasa kúpil u Dolnej brány vyhoretý dom za päťdesiat florénov. V skalických cirkevných r. k. matrikách sa priezvisko prvý raz objavuje v roku 1631, kedy sa 18. 5. Jánovi Belayovi a jeho manželke Kataríne narodil syn Martin. Táto rodina bývala v Prietržke. Evidentne v priebehu 17. storočia rodina Belay ustúpila zo svojich pozícií. Dôvod degradácie rodiny v spoločenskej hierarchii mesta a jej presťahovanie sa do susednej Prietržky momentálne známy nie je. Jedno je však isté, že rodina sa rozštiepila a časť v 17. storočí bývala v už spomenutej Prietržke a časť zostala v Skalici. Do priezviska zároveň pribudlo aj jedno l, čo bolo možno spôsobené pisármi. O šľachtickom pôvode rodu poznáme po celé 17. storočie len dve zmienky, prvú pri spore Jána Belaya, zemana a čižmárskeho majstra, s Michalom Letovancom v roku 1660 a druhú v súpise šľachty v Skalici, kde sa v roku 1669 spomína vdova po Jánovi Belayovi. Počas 17. storočia sa do rodiny Belayovcov narodilo 30 detí, a to v Skalici a Prietržke. V 18. storočí je známy Ján Bellay, ktorý 18. 6. 1787 pri dražbe majetku po karmelitánoch kúpil štyri obrazy. V tomto storočí sa do rodiny Belayovcov narodilo 97 a v 19. storočí 221 detí.

Aktivít príslušníkov rodu Belay/Bellay v 19. storočí, ktoré by stáli za zaznamenanie veľa nebolo. Michal Belay bol na začiatku 19. storočia drábom a hájnikom. V roku 1844 si robil Matej Belay (*1812) vlastnú genealógiu a u farára Ladislava Alagoviča si nechal potvrdiť svojich predkov, ktorými boli: Matej (*1812), Juraj (*1815), Adam (*1774), Jozef (*1770), Martin (*1740), Ján (*1732), Pavol (*1685) a Peter (*1664). Predpokladáme, že ho k tomu viedlo to, že chcel dokázať svoj šľachtický pôvod. Po celé 19. storočie sa však pri skalických Belayovcoch objavuje jediný titul a to cives = mešťan. Zato v neďalekom Uníne žijúci Belayovci, presťahovaní do Unína z Prietržky, sa hrdia titulom nobilis = šľachtic. Jednalo sa o rodinu Jozefa Belaya, ktorý mal s Annou, r. Lukáčovou, dcéry Julianu (*1829) a Máriu (*1830) a s druhou manželkou Janou, r. Štetinovou, deti Alžbetu (*1835), Jozefa (*1838), Jána (*1840), Imricha (*1842) a Antala (*1848). Koncom 19. storočia, v roku 1896, bol Ján Belay členom mestského zastupiteľstva. Okrem toho bol muzikantom v dychovej kapele.

V dvadsiatych rokoch 20. storočia bol predsedom Roľníckeho dorastu – Spolku dorastu roľníckej besedy Ján Bellay, ktorý hral ako ochotník Roľníckeho dorastu v roku 1920 v divadelnej hre Sirota. V roku 1921 sa spomína divadelník I. Bellay. Bol to snáď Ignác Bellay, ktorý bol hájnikom a začas aj domovníkom v budove Katolíckeho kruhu, vyrástol v blahovsko-okánikovskej tradícii, bol dobrým spevákom (basistom), veľmi rád spieval, bol členom spevokolu a okrem pohrebov spieval s mládencami pre potešenie v podvečeroch na kalvárii. V tridsiatych rokoch 20. storočia bol mäsiar Ján Bellay známy údenárskymi výrobkami. Predajňu mal v Katolíckom kruhu na Nám. slobody. V päťdesiatych rokoch 20. storočia boli známi v ľudovej hudbe dvaja protagonisti Milan Belay, ktorý hral na kontry a sólista Venda Bellay. V päťdesiatych rokoch 20. storočia bola domovníčkou Kruhu Anna Belayová.

Priezvisko Belay (Belaj, Belo) mohlo vzniknúť z prídavného mena biely. Ľudia tak začali volať niekoho, kto sa im buď zdal biely, bledý, alebo niečím si túto prezývku zaslúžil. Je však možná i druhá alternatíva, že priezvisko vzniklo z krstného mena Belo. Je to Michal, syn od Bela, Michal Belových, Michal Belaj, Belay. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1995 sa na Slovensku priezvisko Belay nachádzalo 41-krát v dvadsiatich lokalitách. Najviac Belayovcov žilo v Spišskej Novej Vsi (6), nasledovali Pezinok (5), bratislavská Petržalka (4) a Košice (3). Potom bolo niekoľko miest a dedín, kde žili dvaja nositelia priezviska Belay, a to bratislavské časti Staré Mesto, Ružinov, Rača, ďalej Veľké Leváre, Spišské Tomášovce, Smižany a Rastice. Po jednom obyvateľovi s týmto priezviskom, okrem iných miest, mali aj Šaštín a susedné Stráže.

Priezvisko Belayová sa v roku 1995 nachádzalo 39-krát v osemnástich lokalitách. Najviac žien s týmto priezviskom žilo v bratislavskom Ružinove (6), nasledovali mestá so štyrmi nositeľkami – Pezinok, Spišská Nová Ves a bratislavská Petržalka. Tri nositeľky žili v Smižanoch a Košiciach, po dve v Dunajskej Strede, Moldave nad Bodvou a Rasticiach. Jedna nositeľka priezviska Belayová bývala okrem iných miest vo Veľkých Levároch a Šamoríne.

U podobného priezviska Bellay to vyzeralo pri sčítaní obyvateľstva v roku 1995 nasledovne: priezvisko sa nachádzalo 65-krát v trinástich lokalitách. Najviac Bellayovcov žilo v Skalici a to dvadsať, nasledovali Prietržka s 15 a až potom Sereď so 7, Rybky s 5 a Holíč s 3 nositeľmi priezviska Bellay. Na Záhorí žili ešte Bellayovci v Strážach nad Myjavou, Uníne, Koválovci a Popudinských Močidlanoch.

Priezvisko Bellayová sa v roku 1995 nachádzalo 69-krát v 16 lokalitách. Najviac žien s týmto priezviskom žilo v Skalici a to 19, nasledovali Prietržka (12) a Považská Bystrica (7), potom Sereď (6), Holíč (5), Koválovec (4) a Stráže nad Myjavou (3). Na Záhorí žili ešte v Rybkách, Uníne a Popudinských Močidlanoch.
V súčasnosti žije v Skalici 17 mužov a 14 žien nesúcich priezvisko Bellay/Bellayová.

Zápis o krste Martina Belaya z roku 1631 v skalickej r. k. matrike (detail)
Zápis o krste Jána Belaya z roku 1652 v skalickej r. k. matrike (detail)

Mgr. Vladimír Petrovič,
genealóg a historik