Jozef Emanuel Cubínek (*14. 5. 1913, Oravská Polhora – †30. 12. 1965, Svätý Jur), profesor náboženstva a latinčiny na gymnáziu v Skalici (1939 – 1946), profesor na františkánskom gymnáziu v Malackách (1946 – 1950), farár v Skalici (1951 – 1960) a vo Svätom Jure (1960 – 1965), láskavý kazateľ, náboženský spisovateľ, básnik katolíckej moderny a prekladateľ, prežil takmer polovicu svojho plodného života v Skalici (písali sme o ňom v Skalickom obzore č. 1/2019).
Páter Cubínek študoval na gymnáziách v Trstenej a Skalici, kde v roku 1934 maturoval ako člen františkánskej rehole. V rokoch 1935 a1936 pokračoval v štúdiu teológie v Bratislave a Záhrebe. Za kňaza ho vysvätili 29. júna 1936. V skalickom františkánskom kláštore bol aj historiografom, čoho stopy vidno v kláštornej kronike, kde starostlivo zapisoval udalosti od roku 1933, s prestávkou až do júla 1946. V rokoch 1940 – 1942 dokonca viedol aj kroniku mesta Skalice.
Počas jeho tretieho pobytu v Skalici (1950 – 1960) nemal vonkoncom na ružiach ustlané, miestni mocipáni ho prenasledovali, vymýšľali si obvinenia a vyhrážky, no on sa nedal. Organizoval cirkevné slávnosti, púte, procesie, kázne, duchovne povznášal mladých aj starších Skaličanov. V meste rozvinul širokú činnosť predovšetkým v rámci Spolku sv. Antona, v ktorom sa pestovala literatúra, najmä poézia a dramatické umenie. Nacvičil celý rad divadelných hier, prevažne s rozprávkovými námetmi.
J. E. Cubíneku verejňoval spočiatku básne, novely a články v časopisoch (Kultúra, Plameň, Katolícke noviny a i.), neskôr sa venoval hlavne prekladateľskej činnosti z chorvátčiny, srbčiny a taliančiny. Preložil literárne diela základného významu od viacerých autorov: A. Šenoa (Zlatníkovo zlato), V. Deželića st. (Prekliaty hrad), G. Papiniho (Hotový človek), A. Manzoniho (Snúbenci), M. Božića (Hojdačka na smutnej vŕbe), B. Stankovića (Nečistá krv), V. Desnica (Vlnenia jarí a umierania) a podobne. Ako budúci maturant som sa s ním párkrát rozprával po nedeľňajšej omši vo františkánskom kostole. Už vtedy ma upozorňoval, že žijeme v dobe všeobecnej, duchovnej a duševnej ľahostajnosti. Moderný človek cíti trpké osamotenie, chorobné oslepenie svojej duše svetlom, pre ktoré nie je stvorená. Dôsledkom je mravný rozklad, duchovný zmätok, nesúlad najrôznejšieho druhu… Väčšina ľudí stratila zmysel pre duchovné a duševné veci. Keďže vedel, že sa zaujímam o literatúru a poéziu, daroval mi rozmnoženinu svojej básne Sen, ktorú uverejnil v časopise Rozvoj (1933, č. 34). Ešte dnes si pamätám jej prvú slohu: Nad ránom zbieleným v slzách večera, noci / a v kvapkách zarosených okien, / po spánku rozorvanom / na oči mi sadol ťažký sen: / že som bol žobrákom / kontrastom šťastných ľudí.
V novembri 1960 sa páter Emanuel so Skaličanmi rozlúčil a odišiel do Svätého Jura pri Bratislave. Aj tu si ho ľudia veľmi obľúbili. Až nastala oná strašná udalosť – v noci na 31. decembra 1965 Cubínka na fare neznámy vrah dvoma výstrelmi z pištole odzadu zastrelil. Ráno neprišiel do kostola, našli ho mŕtveho v kancelárii, s vecami porozhadzovanými naruby. Pamätám si ako mama i otec plakali, mali ho radi, tak ako mnohí Skaličania.
Dňa 4. januára 1966 pátra Emanuela pochoval biskup Ambróz Lazík za prítomnosti vyše dvesto kňazov a množstva farníkov. Hrob 52-ročného kňaza je hneď vedľa farského kostola v Svätom Jure, vždy vyzdobený a večer osvetlený.
Je veľmi dobre, že na túto významnú osobnosť našich novodobých náboženských i literárnych dejín nezabúdame.
Pavol Dinka