Skalické ulice – Jurkovičova

Dušan Samuel Jurkovič

Dušan Samuel Jurkovič (* 23. augusta 1868, Turá Lúka – † 21. decembra 1947, Bratislava, pochovaný v Brezovej pod Bradlom), jeden z najvýznamnejších slovenských architektov, dizajnérov a etnografov, prvý slovenský národný umelec (1946), nositeľ čestného doktorátu, vnuk Samuela Jurkoviča, zakladateľa Gazdovského spolku v Sobotišti (prvého úverového družstva v Európe), syn Juraja Jurkoviča, turolúckeho a brezovského notára, neskôr riaditeľa Domovej pokladnice v Skalici, spoluzakladateľa Matice slovenskej a švagra Jozefa Miloslava Hurbana, bol odmlada hlboko spätý s naším mestom.

V rokoch 1874 – 1878 navštevoval evanjelickú cirkevnú školu v Brezovej, v rokoch 1878 – 1884 maďarskú meštiansku školu v Šamoríne a nižšie gymnázium v Šoproni. V rokoch 1884 – 1889 pokračoval na štátnej škole remesiel vo Viedni, študoval staviteľský odbor. Pôsobil v ateliéroch u architektov B. Bullu a M. Urbánka. Po prvej svetovej vojne navrhol prvé montované domy, ktorými sa usiloval riešiť problémy slovenského stavebníctva. V roku 1921 zaviedol do praxe stavby domov z pálených veľkoplošných dielcov. Svoje priekopnícke myšlienky rozvinul v diele Skladacie rodinné domy z pálených tehliarskych výrobkov, ktoré vydal v roku 1947. Vo viedenskom Tatrane, spolku slovenských študentov, sa zoznámil so svojím o rok starším krajanom, Skaličanom Dr. Pavlom Blahom, neskorším vodcom hlasistov, a odvtedy sa stala Skalica takpovediac jeho druhým domovom. Nielenže bol družbom na Blahovej svadbe (1900), ale mesto prichýlilo jeho otca i dve sestry, Annu a Emíliu, ktorým postavil malebný domček na Dolných majeroch.

Po nevídanom architektonickom zveľadení kúpeľov Luhačovice (okrem iného tam vybudoval aj Skalickú búdu) sa podujal na výstavbu Katolíckeho kruhu v Skalici (dnešného Domu kultúry), v duchu spojenia ľudového umenia so secesným hnutím, ktorý mal v tom čase najväčšiu a najkrajšiu sálu na celom Slovensku. Otvorili ho v roku 1905. Jurkovičova majstrovská umelecká ruka sa podpísala v meste aj pod rekonštrukciu niektorých vinohradníckych búd – blahovskej v Zlodejovciach, quotidiánovskej vo Vysokom poli krátkom (dnes ju vlastní Marián Vidoman s manželkou) a údajne i hasičkovskej búdy v Hliníkoch.

A ten, kto navštívil skalické cintoríny, nemohol si nevšimnúť pomníky z Jurkovičovej tvorivej dielne – na evanjelickom cintoríne sa v umeleckom podaní hodnotných jurkovičovských pomníkov belie pod hrdou striebornou jedľou náhrobok „gazdu gazdov“ Daniela G. Licharda, otcovi Jurajovi Jurkovičovi vytvoril náhrobok s rokokovým tepaným krížom jemnej kovoryteckej práce, sestrám zase pomník v podobe dvojice vzájomne sa podopierajúcich krížov, symbolizujúcich ich obetavý život. A na katolíckom cintoríne nad všetkými tróni pomník venovaný nehynúcej pamiatke Dr. Pavla Blaha. Medzi umelcove sakrálne stavby v Skalici patrí i evanjelická veža (1938).

Jurkovičovo rázovité architektonické dielo pevne zakotvilo v dejinách slovenského výtvarného umenia, stalo sa duchovným majetkom trvalej hodnoty na obidvoch brehoch rieky Moravy a získalo si uznanie celého kultúrneho sveta. Svedectvom toho je jeden z vrcholov jeho tvorby – Mohyla Milana Rastislava Štefánika na Bradle.