Málokto zo Skaličanov vie, že Ján Kollár (29. 7. 1793, Mošovce – 24. 1. 1852, Viedeň), politik, básnik, filológ, archeológ, ideológ všeslovanskej vzájomnosti, evanjelický kňaz, autor slávnej básnickej skladby Slávy dcéra, prechádzal za svojho života aj cez Skalicu. Vo svojich Pamätiach z mladších rokov života spomína na svoju cestu do Brna a českých krajov takto: „V ostatnom roku urobil som si ešte vychádzku z Bratislavy do Holíča a Skalice. Tieto mestá bývali Bratislavčanom oddávna akoby akadémiami slovenčiny, kde posielávali deti, aby sa naučili našej reči. I ja som mal za úlohu nájsť a zaistiť svojim chovancom také miesto u jednej príbuznej rodiny. Zanechavší tu chovancov, cestoval som peši cez Skalicu na Moravu, aby som uvidel Brno a iné kraje.“ Vtedajší intelektuáli vskutku pokladali skaličtinu, ako píše aj Juraj Palkovič, „za vlast čisté slovenštiny … od obecných lidí jsem slýchaval, že sa v Uherské Skalici nejpěkněji slovensky mluví“.
Ján Kollár študoval v Mošovciach, na gymnáziách v Kremnici a Banskej Bystrici a na evanjelickom lýceu v Bratislave, následne na univerzite v nemeckej Jene. Od roku 1819 sa začína jeho tridsaťročné pôsobenie ako farára v Pešti, kde okolo seba sústredil národne cítiacich peštianskych Slovákov. Stal sa z neho teoretik a propagátor slovanskej vzájomnosti a česko-slovenskej jazykovej jednoty. Opieral sa o princípy Herderovej a Hegelovej filozofie dejín. Utvoril ucelenú filozofickú koncepciu slovanských dejín, ktorá ovplyvnila nielen slovenské, ale aj iné slovanské národné hnutia. Vyjadril to v Slávy dcére (jedno vydanie vytlačili aj v Škarniclovskej tlačiarni v Skalici (dnes Západoslovenské tlačiarne), v ktorej sa vyznáva z lásky k milovanej žene, ale zároveň i k rodnej krajine a slovanskému naturelu.
Pokiaľ však ide o jazyk, dostal sa do konfliktu s Ľudovítom Štúrom, lebo uznával výhradne biblickú češtinu – slovenčinou opovrhoval. Štúr v liste zo 7. februára 1846 vyjadril údiv nad zmenou jeho názoru na slovanský kmeň, na jeho reč i kultúru a vyčíta mu, že „teď reč kmene svého tak šlápete, tak pronasledujete“. Kollár počas a po revolučných udalostiach 1848/1849 pôsobil vo Viedni v službách cisárskeho dvora ako dôverník vlády pre otázky Slovenska, podal dokonca návrh na samosprávu Slovenska a na slovenské školy s českým vyučovacím jazykom. V roku 1849 bol (ako odmena Slovákom za účasť v revolúcii na strane Viedne proti Maďarom) vymenovaný za mimoriadneho profesora slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni. Ján Kollár sa predovšetkým svojou poéziou zapísal nezmazateľne do dejín slovenskej literatúry.