Karel Mareš (*19. 8. 1875, Česko – †27. 7. 1948, Skalica), starosta mesta Skalica, profesor na skalickom gymnáziu, organizátor spoločenského, hospodárskeho, kultúrneho a športového života v našom meste, sa zaslúžil v prvej polovici 20. storočia o výrazné zveľadenie Skalice.
Karel Mareš prišiel z Čiech do Skalice v roku 1919, aby zaujal post profesora nemčiny a telesnej výchovy v prvom československom gymnáziu na Slovensku (premenovalo sa tak z pôvodného maďarského gymnázia 6. decembra 1918), kde v zamestnaneckom pomere pôsobil až do roku 1933. Už od prvých chvíľ bol veľmi agilný: stal sa správcom telocvične, učebných pomôcok a športového náčinia, neskôr i správcom internátu. Aktívne sa zapájal do telocvičnej jednoty Sokol, bol cvičiteľom i náčelníkom. Zaslúžil sa o svojpomocnú prestavbu bývalej mliekárne na Sokolovňu (otvorili ju v roku 1922), popritom zorganizoval v Skalici župný zlet Sokolov (1921), v roku 1925 ho zvolili za predsedu III. okrsku Sokolskej župy. Ako predseda kuratória pre udržanie ihriska pri Sokolovni, ktoré slúžilo mestu a školám – rozrastajúca sa Tekla (dnes Grafobal) chcela totiž plochu zastavať – sa pričinil o jeho záchranu, ba naopak, podarilo sa mu získať dotáciu na modernizáciu ihriska.
K. Mareš sa angažoval i spoločensky a politicky; skalická Roľnícka beseda ho zvolila za svojho podpredsedu, následne sa stal členom okresného výboru Republikánskej strany a vedúcim predstaviteľom jej mestskej organizácie. Tá ho v roku 1925 delegovala za volebného komisára a v roku 1926 aj do mestského zastupiteľstva, ktoré ho zvolilo za starostu mesta (1927 až 1933). Aj napriek blížiacej sa a neskôr čoraz silnejšej hospodárskej kríze vynaložil veľké úsilie pri riešení základných mestských problémov – dokončenia prerytia potoka na Masarykovej ulici (dnes Potočnej), realizácie kanalizácie centra mesta, dokončenie výstavby Orlovne, a navyše ako predseda Stavebného družstva štátnych zamestnancov (pôsobilo v rokoch 1922 až 1935, Mareš bol do roku 1933 jeho predsedom) inicioval výstavbu rodinných viliek smerom na železničnú stanicu (dnes ulica pplk. Pľjušťa) podľa projektu známeho slovenského architekta Milana Michala Harminca, stavbu budovy okresného úradu, kina, úpravu viacerých ulíc a spevnenie niekoľkých ciest.
V roku 1932 navrhol a zabezpečil konzervovanie 53 starých náhrobníkov na evanjelickom cintoríne – všetko významných osobností, ktoré sa narodili, prípadne pôsobili v Skalici. Vďaka tomu sa zachovali dodnes. V roku 1938 (už ako funkcionár turistického oddielu) stál pri kladení základného kameňa novej Kamennej búdy v Skalických horách, tentoraz podľa projektu ešte slávnejšieho architekta Dušana Jurkoviča. Žiaľ, pre blížiacu sa vojnu ju nestihli celú dokončiť. Veľa energie venoval problémom ľudového školstva, ktoré zápasilo v meste s nedostatkom priestorov. Plánoval postaviť dve nové školské budovy, ale príslušné úrady mu odmietli dať na to peniaze. Vynašiel sa však aj teraz, s vedúcim predstaviteľom františkánskeho kláštora Michalom Knechtom uzavrel v roku 1932 nájomnú zmluvu – čiastočne sa sem presťahovala nielen ľudová, ale i meštianska škola. K. Mareš nezabúdal ani na kultúrny rozmach. Organizoval rozličné celomestské podujatia, dal osadiť pamätné tabule a sochy významných dejateľov, dbal o rozširovanie knižničných fondov.
Lenže… lenže ako starosta niesol na svojich pleciach celú ťarchu vtedajšej hlbokej hospodárskej krízy. Nemohlo sa to neodraziť aj na jeho osude: pre nedostatok financií v mestskej pokladnici ho mestské zastupiteľstvo v roku 1933 odvolalo z postu starostu. Do dôchodku reálne odišiel zo skalického gymnázia, pretože to ho uvoľnilo na celé obdobie vykonávania starostovskej funkcie. Utiahol sa do súkromia, v Skalici zostal aj v období existencie Slovenského štátu, do Čiech sa nevrátil. Až v rokoch 1945 až 1948 sa znovu aktivizoval a obetavo sa zapájal do činnosti okresnej a mestskej kultúrnej komisie. Pri návrate zo slávnosti elektrifikácie Mokrého Hája v roku 1948 sa stal obeťou havárie.
Pochovaný je na evanjelickom cintoríne v Skalici. Od roku 2017 je hrob Karla Mareša zaradený do zoznamu objektov s kultúrno-historickou hodnotou v meste Skalica.
Pavol Dinka