Svätopluk (okolo r. 830 – 894) bol od päťdesiatych rokov 9. storočia kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva a Rastislavovým spoluvládcom a od roku 871 do roku 894 tretím a najvýznamnejším panovníkom, kráľom Veľkej Moravy. Pochádzal z rodu Mojmírovcov. Bol synovcom kniežaťa Rastislava. Keď Svätopluk roku 870 odtrhol územie Nitrianska od Rastislavovej ríše, Rastislav ho chcel potrestať, zbaviť titulu sídelného kniežaťa a zabiť. Svätopluk mu však nastražil pascu, zajal ho a vydal Frankom, ktorí ho odvliekli do Bavorska a v Rezne (Regensburg, Nemecko) ho odsúdili na smrť. Kráľ Ľudovít Nemec ho však omilostil a tak Rastislava „len“ oslepili a uväznili v jednom z tamojších kláštorov, kde čoskoro zomrel.
Svätopluk dúfal, že sa sám stane vládcom aj v Rastislavovej časti ríše, odmietol preto uznať východofranskú okupáciu tohto územia, za čo ho (spolu so svätým Metodom) uväznili. V lete roku 871 vypuklo veľkomoravské povstanie proti východofranským regentom pod vedením Slavomíra. Frankovia Svätopluka prepustili pod podmienkou, že im pomôže poraziť povstanie. Prepustený Svätopluk sa však obrátil proti Frankom, porazil ich a stal sa novým vládcom Veľkej Moravy. Svätoplukovo víťazstvo znamenalo definitívny koniec akejkoľvek východofranskej nadvlády vo Veľkej Morave.
Svätopluk musel odraziť ďalšie franské útoky v rokoch 871 a 872. V roku 874 uzavreli Svätoplukovi vyslanci na čele s Jánom z Benátok Forchheimský mier s Ľudovítom Nemcom. Odvtedy začal Svätopluk k Veľkej Morave pripájať rozsiahle územia – Čechy a Lužice (890), Sliezsko (880), Vislansko (874), Panóniu – to je územie dnešného Maďarska (881 – 884). Prichodí však osobitne spomenúť rok 885, keď zomrel sv. Metod a jeho biskupského miesta sa zmocnil Wiching, kedysi Svätoplukov poradca. Ten dal roku 886 vyhnať Metodových žiakov a na Veľkej Morave sa znova presadila latinská liturgia (pápež Hadrián II. povolil roku 869 aj starosloviensku liturgiu) a bavorskí kňazi. Svätopluk síce vždy podporoval latinských kňazov a preto toleroval aj ich boj proti slovanským kňazom. Čoskoro však zistil, že Wiching sa proti nemu opakovane spolčoval s Arnulfom Korutánskym (neskôr cisárom Východofranskej ríše). Konflikt medzi ríšami vznikol najmä pre Panóniu, ktorej Arnulf vládol a ktorú mu Svätopluk zabral. Napriek obdobiam mieru, aj rodinným zväzkom, pretrvávali medzi týmito mužmi večné spory, okorenené ozbrojenými konfliktami aj porážkami Arnulfa.
Za Svätopluka dosiahla Veľká Morava svoj najväčší rozsah, často sa preto označuje aj ako Veľkomoravská ríša alebo Svätoplukova ríša. Popritom zaznamenala nebývalý hospodársky a civilizačný rozvoj, remeselníci zhotovovali dokonalejšiu výzbroj (predovšetkým meče), šperkári si osvojili zložité výrobné postupy pri zhotovovaní honosných šperkov. Postupujúca christianizácia sa prejavila nielen vo výstavbe kamenných chrámov, ale aj vo výrobe drobných sakrálnych predmetov (krížiky, kaptorgy). V sedemdesiatych rokoch 9. storočia Svätopluk reorganizoval veľkomoravskú spoločnosť, ako aj vojsko. Jeho model potom neskôr použili aj štáty Čechy, Poľsko a Uhorsko. Dokonca podľa Kroniky českej vraj poslal kráľ Svätopluk kniežaťu Bořivojovi pri príležitosti narodenia jeho syna Spytihněva sud s vínom – mohol pokojne pochádzať z našich vinohradníckych končín medzi Malými a Bielymi Karpatmi a nebodaj Svätopluk alebo jeho spolupútnici odriekali nad takýmto vínom modlitbu Pri oberaní hrozna, jednu z troch modlitieb, ktoré sa zachovali v Sinajskom euchológiu.
Písomné pramene prinášajú tri rôzne verzie o Svätoplukovej smrti. Najstaršou a najrozšírenejšou je verzia uvedená byzantským cisárom Konštantínom Porfyrogenetom v diele O spravovaní ríše z 10. storočia. Podľa nej Svätopluk pred svojou smrťou rozdelil krajinu na tri časti a každú zanechal jednému zo svojich troch synov. Jedného potom ustanovil za hlavného vládcu. Aby im vysvetlil dôležitosť svornosti, dal im postupne zlomiť tri zviazané prúty. Keď sa im to nepodarilo, prúty rozdelil a po jednom dal synom, ktorí ich ľahko zlomili. Napriek otcovmu napomenutiu k svornosti však rok po jeho smrti medzi synmi nastali rozbroje a začali spolu bojovať. Vtedy prišli do krajiny Maďari, ktorí sa jej zmocnili. Z troch údajných synov spomínaných legendou (tá však nespomína mená) sú bezpečne v písomných súvekých zdrojoch doložení dvaja – Mojmír II. (po otcovej smrti sa stal veľkomoravským kráľom), potom Svätopluk II. (zrejme syn druhej Svätoplukovej manželky), existencia tretieho syna je pochybná.
Vari najväčší hold vzdal Svätoplukovi náš veľký básnický bard, Záhorák, rodák z Borského Mikuláša, Ján Hollý, eposom Svatopluk, keď hneď v úvodnom štvorverší hovorí: Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana véďel / Vojnu; i jak víťaz, seba aj svój od jeho vládi / Osloboďiv národ, ňepodľehlí stal sa panovňík; / A zmužilích veľké založil králostvo Slovákov.
Pavol Dinka