Svetlá v temnotách

S rastúcou tichou radosťou sledujeme ako sa nám opäť po sekundách začínajú krátiť noci a pribúda svetla. Áno, podvedome aj vedome túžime po svetle.

Cestúvala som skorým autobusom do práce a v temnote zimných rán som si raz povšimla veľké rozsvietené moderné oblúkové obloky. Žiarili tmou ako neskutočne krásne oči nemého rozprávkového tvora, volajúce po ľudskom teple ponad snehové pláne. Odvtedy som ich už vopred vyzerala a stále ma očarúvali, prebúdzali vo mne detskú dušu plnú jasavej fantázie. Avšak aj dospelej zvedavosti. Viem, že teraz vyrastajú nové budovy rýchlosťou za socializmu neskutočnou, a svojím skeptickým, už dávno dospelým rozumom som usúdila, že ten tajomný tvor s rozžiarenými očami bude asi dajaký nový hotelík alebo penzión.

Keď som tou istou trasou cestovala za denného svetla, pochopiteľne som zbystrila pozornosť. Nič zaujímavé sa mi však nepodarilo odhaliť, všetko driemalo v sivej všednosti. Hoci som si nahovárala, že vlastne som ani nič iné neočakávala, nebola to celkom pravda. Tá detská duša vo mne, stále pripravená nechať sa zapáliť ako ohňostroj, cítila sklamanie. Chcela poznať zdroj svetla ako zdroj fantázie.

No nech! Svätý Augustín sa nám prihovára: „Tápame v temnotách, a potrebujeme svetlo“. Aj svojím dospelým skeptickým rozumom prahneme po svetle, aby sme ním v sebe rozžiarili svoju nesmrteľnú dušu, potrebujeme svetlo, aj keď si nahovárame, že už všetko poznáme a nepotrebujeme nič osvetľovať, nič vysvetľovať.

Rabíndranáth Thákur prosí: „Pane, stále v mojej mysli udržuj voľný svet plný svetla!“ Áno, ľudstvo inštinktívne túži po svetle od svojho počiatku ako si začalo uvedomovať zárodky Kantovho morálneho imperatívu – hviezdnaté nebo nad sebou a mravný zákon v sebe. To však úzko súvisí i so schopnosťou vnútorného odhaľovania súvislostí medzi vonkajším videním a duchovným, so schopnosťou pretaviť ich na poznanie, že bez tmy by sme si neuvedomovali svetlo a bez svetla tmu.

A platí to aj v uvedenej „rozprávkovej“ situácii. Až v temných chvíľach nášho života nám zavše nečakane zažiaria na cestu oči ľudí, ktorých sme si vo všedných denných situáciách vôbec nevšimli. Alebo nám aspoň pripomenú, že noc nemá silu pohltiť všetko, musíme sa naučiť pozerať vnímavejšie, aby sme nemuseli tápať v temnotách.