Sviatok obetavosti

V minulom čísle sme na tomto mieste krútili hlavou nad všemožnými a takmer nemožnými medzinárodnými a svetovými dňami. 12. mája je však sviatok, ktorý by sme mali oslavovať všetci, aby sme si uvedomili prácu, ktorú pre nás oslávenkyne vykonávajú – je Svetový deň ošetrovateliek (zdravotných sestier). Vyhlásila ho v roku 1965 Medzinárodná rada zdravotných sestier (ICN) a na tento dátum si zvolila narodeniny anglickej ošetrovateľky Florence Nightingalovej, ktorá založila prvú školu pre ošetrovateľky na svete. K dátumu jej narodenia sa vzťahuje aj Medzinárodný deň podpory chorých s chronickým únavovým syndrómom, pretože sa predpokladá, že aj ona trpela touto chorobou.

Florence Nightingale patrila k snobskej vrstve bohatých Londýnčanov. Meno dostala podľa talianskeho mesta, kde sa 12. mája 1820 narodila. Bola veľmi inteligentná a rodina jej poskytla mimoriadne vzdelanie. V sedemnástich rokoch ohromila rodičov rozhodnutím stať sa ošetrovateľkou s tým, že vraj ju k tomu povolal Boh. Obavy a nesúhlas rodiny prinášal v prvom rade stav tohto povolania, kedy ho vykonávali spravidla mníšky, či nevzdelané dievčatá a cieľom bolo chorých len opatrovať. Cieľom Florence však bola reorganizácia britského zdravotníctva. Využila svoje postavenie a kontakty na návštevu radu nemocníc, kde zbierala postrehy a skúsenosti. Absolvovala štvormesačný kurz lekárskej odbornej prípravy v nemeckom Keiserwerthe, kde miestny ústav spravovala cirkev. Po návrate do Londýna prevzala dozor nad ústavom pre staré a choré šľachtičné.

Okrem mnohých zmien a noviniek vymyslela zvonček pri posteli pacienta. Po roku však odišla na front Krymskej vojny. Sformovala a vytrénovala šík dobrovoľníčok, v nemocniciach zorganizovala prácu, zaviedla hygienu, kanalizáciu, vetranie, dobrú stravu, umývanie rúk niekoľkokrát denne … Legendárne sa stali jej nočné inšpekcie a až do smrti ju svet poznal ako „dámu s lampou“. Vojaci ju milovali a za niekoľko mesiacov po tom, čo zaviedla svoje opatrenia, klesla ich úmrtnosť z päťdesiat na dve percentá. Stala sa legendou, skladali o nej piesne, úctu jej prejavovala i kráľovná Viktória a v múzeu voskových figurín stála ešte za života jej socha. Medzinárodný Červený kríž udeľuje ako najvyššie vyznamenanie na poli ošetrovateľstva medailu s jej menom.

SESTRY NÁS VŠETKÝCH

Už po deviaty rok usporadúva 28. mája skalická nemocnica Skalický deň sestier. Organizujú ho sestry, je to však oslava všetkých zdravotníckych pracovníkov – praktických sestier, záchranárov, pôrodných asistentiek, laborantov, rehabilitačných pracovníkov, atď. Teda, všetkých, ktorí sa starajú o pacientov. Na medzinárodný deň ošetrovateliek organizujú nemocnice semináre a kongresy. Napriek názvu si tento sviatok privlastňujú sestry ako pokračovateľky tej pôvodnej profesie. O úlohách, práci a dôležitosti zdravotných sestier sme sa rozprávali s riaditeľkou Fakultnej nemocnice s poliklinikou Skalica, a.s., Renátou Kormanovou a jej námestníčkou pre ošetrovateľskú starostlivosť Katarínou Filípkovou.

Môžete nám, prosím, na úvod urobiť jasno v tom, aký je dnes rozdiel medzi ošetrovateľkou a zdravotnou sestrou?
KF: To je ešte zložitejšie, ako to na prvý pohľad vyzerá – je ošetrovateľka, zdravotná sestra, sanitárka, opatrovateľka, aj pomocný pracovník v zdravotníctve. Hlavným rozdielom medzi sestrou a ošetrovateľkou je dosiahnuté vzdelanie. V súčasnosti musí mať sestra minimálne bakalársky stupeň vysokej školy, ale môže pokračovať magisterským štúdiom a následne si urobiť špecializáciu.
RK: Či už máte stredoškolské alebo bakalárske vzdelanie, v princípe je to stále jeden výkonný personál, a keď je treba pomôcť, nikto sa na vzdelanie nepýta. Všetci musia byť tímoví hráči, jeden bez druhého nefunguje. Magisterský titul však už otvára možnosti na manažérsku prácu a s tým aj na podieľanie sa napríklad na zavádzaní nových metód, technológií, či postupov. Vysoká škola je v prvom rade dôkazom, že sestra je ochotná a schopná sa rozvíjať.

Vzdelanie však prináša i kompetencie pre odbornú prácu.
KF: Ošetrovateľky sa stali vlastne pomocnými silami. To nie je degradácia, pretože práve ony sú najviac v kontakte s pacientmi a majú k nim najbližšie. Majú najväčší vplyv na fyzickú a psychickú pohodu pacientov. Na druhej strane sestry majú v náplni práce zodpovednejšie a odbornejšie výkony. Do ich činnosti spadá podávanie infúzií, intravenóznych injekcií, manažment pacientskych vyšetrení, príprava pacientov na zákroky, odborná spolupráca s lekárom, … Odlišuje nás zodpovednosť a úlohy, ale v konečnom dôsledku sme všetci jeden tím, pretože každý v ňom má jednoznačné a nezastupiteľné miesto.

Tradíciu zdravotnej školy má aj naše mesto. Pociťujete to v praxi?
KF: V Skalici na strednej zdravotníckej škole (SZŠ) študujú praktické sestry. Ich kompetencie sú obmedzené, no sme vďační, že tu takúto odbornú školu máme, pretože okrem iného k nám chodia študenti vykonávať prax. Študujú tu okrem praktických sestier aj sanitári a maséri.

Mení sa s časom postavenie zdravotných sestier a ošetrovateliek?
RK: Pacienti budú vždy potrebovať ošetrovateľskú starostlivosť, preto si povolanie zdravotnej sestry a ošetrovateľky zachováva svoj štatút dôležitosti. Z hľadiska ošetrovania sa veľmi nemenia ani potreby pacientov, prišlo však k veľkému rozvoju podporných prostriedkov. Pri špecializovaných postoch je práca stále viac náročná na obsluhu prístrojov a technických zariadení. To vyvoláva tú potrebu vzdelania, o ktorej sme hovorili. Dať na oddelenie intenzívnej starostlivosti pacienta na monitoring vitálnych funkcií znamená dokonalé zvládnutie tridsiatich prístrojov.

Aká by mala byť ideálna zdravotná sestra?
RK: Nikto nie je ideálny. Odbornosť je jedna stránka, ale pacienti sú tí, ktorí nás potrebujú. Niekedy stačí, aby si sestra, ktorá pristupuje k pacientovi, predstavila, že tam leží ona a čo by ona na jeho mieste od sestričky očakávala. Ale platí to i opačne.

A čo pacienti očakávajú v skutočnosti?
RK: Pacienti často prichádzajú „vyškolení“ internetom a majú už predstavy o tom, čo by bolo pre nich najlepšie. K tomu je už v mnohom čím ďalej viac uprednostňovaný pobytový komfort. Samotná liečebná stránka je niekde v úzadí. Je treba si uvedomiť, že na jednu sestru bežne pripadá až dvadsať pacientov.

Je výnimočná práca sestier a personálu oceňovaná nejakým vyznamenaním?
KF: Ocenenia existujú na úrovni Slovenskej republiky i na úrovni samosprávneho kraja. Najvyšším vyznamenaním je Biele srdce. Udeľuje ho Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek. U nás bola ocenená bývalá vedúca sestra z urológie Františka Ružičková a moja predchodkyňa na poste námestníčky Sylvia Kovaříčková. Okrem toho v minulom roku dostala sestra špecialistka Renata Chorvátová od župana Trnavského samosprávneho kraja ocenenie Zdravotník roka. Ocenenie by si zaslúžila každá z tých, s ktorými pracujem.

---

ROZHOVOR s Mgr. Silviou Kovaříčkovou,
držiteľkou celoslovenského ocenenia Biele srdce

Biele srdce je ocenenie, vyjadrujúce charakter starostlivosti, vedomosti a humanitu, ktorá napĺňa prácu a ducha ošetrovateľstva. Toto ocenenie na celoštátnej úrovni v kategórii sestra-manažérka udelila Slovenská komora sestier a zdravotníckych pracovníkov aj Silvii Kovaříčkovej z FNsP Skalica. V tom čase sa angažovala v tvorbe ošetrovateľských štandardov, no jej profesionálny život je oveľa pestrejší.

Aká bola vaša cesta povolaním zdravotnej sestry?
V našej nemocnici som nepretržite zamestnaná od roku 1995. Ako mladá sestrička som nastúpila na ARO, kde som počas trojzmennej prevádzky stihla absolvovať dvakrát materskú dovolenku a vyštudovať vysokú školu. Pred druhou materskou som sa na chvíľu stala na ARO vrchnou sestrou a po nej som nastúpila na pozíciu námestníčky pre ošetrovateľskú starostlivosť, kde som pôsobila takmer desať rokov. Popri tom som si reálne siahla na prácu iných sestier, aby som mala dostatok informácií pre riadenie ich práce. Prešla som hematologickou ambulanciou, transfúznou stanicou, pracovala som na infekčnej ambulancii, zúčastňovala som sa vizít na internom, chirurgii, … No, neskôr to bola hlavne práca v kancelárii, ale som odporcom rozhodovania „od stola“ bez skutočnej skúsenosti s prácou, ktorú mám riadiť, preto som na začiatku pracovala aj v „teréne“.

Mať na starosti 260 ľudí je asi veľmi náročné na čas i na psychiku.
Samozrejme. Postupne som si siahla na dno a v tom tlaku úplne zo všetkých strán som si prešla dokonca psychickým vyhorením. Človek sa snaží súčasne vyhovieť pacientom, nadriadeným, podriadeným a ak nemá nastavené svoje mantinely, tak jednoducho príde o všetku energiu a ďalej to nejde. Dávala som sa do poriadku sedem mesiacov. Nedávala som to však za vinu samotnému zdravotníctvu a vrátila som sa k nemu, no do laboratória, kde to bol pre mňa jasný a kľudný režim. Napokon som za ten zlom vďačná, pretože súčasný môj život vyzerá zásadne inak. Dnes pracujem ako vedúca sestra pediatrického oddelenia, a zároveň aj ako ambulantná sestra na detskej odbornej ambulancii.

Kedy vo vás skrslo presvedčenie, že budete zdravotnou sestrou?
Na základnej škole sa nás môj obľúbený učiteľ Budinský každý školský rok pýtal, čím by sme chceli byť. Najprv som chcela byť vojačkou, potom archeologičkou, aranžérkou a od siedmej triedy už som mierila na zdravotnú. Bola to dosť prestížna škola a navyše ma podporovala maminka, ktorá túžila byť sestričkou a nesplnilo sa jej to. Rozhodla som sa však za seba a nemenila by som. Dokonca mám aj pedagogické minimum a zvažovala som možnosť sama na zdravotnej škole učiť. Život však išiel inokadiaľ a zvíťazila praktická medicína.

---

ROZHOVOR s Renatou Chorvátovou,
držiteľkou ocenenia Zdravotník roka

Kde ste v nemocnici doma?
Som sestra špecialistka, vyštudovaná v odbore inštrumentovania v operačnej sále. Tam som aj ako vedúca sestra centrálnych operačných sál, teda, „doma“.

Koľko rokov ste už v zdravotníctve?
Ak dobre počítam, tak tridsaťštyri. Po strednej škole som nastúpila na neurochirurgickú kliniku v Bratislave, po materskej dovolenke som pracovala v jasličkách, po ich zrušení ako zdravotná sestra v Ústave sociálnej starostlivosti v Hodoníne a po druhej materskej dovolenke som už vedela, že mojou cestou je inštrumentovanie, v ktorom som už mala aj prax. S tým som si dávala žiadosť o zamestnanie tu, v Skalici a zhodou okolností bolo voľné miesto na operačných sálach.

Čo pokrýva vaša práca dnes?
Náplňou mojej práce je inštrumentovanie vo všetkých operačných výkonoch a ako vedúci pracovník robím kompletné zabezpečovanie technického materiálu a celého vybavenia na operačných sálach so špeciálnym zdravotníckym materiálom. Inštrumentárka je súčasťou operačného tímu, ktorá musí držať krok so všetkými novinkami.

Takže vzdelávanie sa školou neskončilo …
Práve naopak. Neustále prichádzajú nové a nové veci a sústavne sa dovzdelávame na kreditovaných akciách, ktoré sú k tomu pre zdravotníkov organizované. Avšak mnoho je na individuálnom vzdelávaní. S každou novou endoprotézou si musíme naštudovať postupy, aby sme boli pri operácii neustále v obraze. Nie je to len v práci, ale mnoho vo svojom voľne.

Ste inštrumentárkou ako pre ortopéda aj pre chirurga, pre všetkých?
Áno. Máme centrálne operačné sály a okrem gynekológie, ktorá je samostatná, sa u nás operuje z odborov chirurgie, urológie, krčného lekárstva a ortopédie. Vyžaduje si to znalosti zo všetkých týchto odborov, centralizovanie operačných sál je trendom aj vo svete.

Snívali ste od malička, že budete zdravotnou sestrou?
Až od nejakých 10 až 12 rokov. Mala som starenku, ktorá trpela na srdcové choroby a ja som ju mala veľmi rada. Často ju vozili sem do nemocnice na „modrú izbu“, čo bola jednotka intenzívnej starostlivosti. Tú izbu vidím dodnes a vždy, keď nám starenku vrátili domov, tak som si hovorila, že budem sestrička. A tak som.

Naplnili sa vaše očakávania, ktoré ste pri predstavách o tejto práci mali?
Od mojich začiatkov sa všetko dosť zmenilo. Niekedy je toho vyše hlavy, predovšetkým personálnych problémov, ako všade. Možno dôležitejšia ako inde je tímová spolupráca, ľudia sa musia na seba maximálne spoľahnúť. Je treba rovnako myslieť a vidieť dopredu. A toto človek v predstavách nemá, kým toho nie je súčasťou.

Docenia pacienti všetku tú starostlivosť?
My s pacientom komunikujeme až bezprostredne pred operáciou a po operácii, takže k bližšiemu osobnému kontaktu sa dostávame veľmi málo. To by skôr vedel posúdiť personál na oddeleniach.

Je stále vaše povolanie ženskou doménou alebo sa objavujú aj „zdravotní bratia“?
Myslím, že toto je stále ženský priestor. Chlapi sú, avšak veľmi málo. Inštrumentárov ešte menej. Je to prirodzenejšie pre ženy, čo vyplýva z prirodzenej starostlivosti a väčšej empatie. Na sále je vedúcim tímu lekár, čo sú zase väčšinou muži.

Čo je na vašej práci najnáročnejšie?
Najnáročnejšie je dosiahnuť, aby ten tím, o ktorom stále hovoríme, bol skutočne zohratý. Vedomosti a zručnosť sú samozrejme podmienkou, ale súhra je aj o ľudskej stránke, o naladení sa na jednu vlnu.

Všetkým dámam srdečne ďakujeme za rozhovor.

Želmíra Macháčková