
Vraj pre vnútornú harmóniu má mať človek dávanie a prijímanie v rovnováhe. Často však máme nutkavú potrebu dávať, starať sa, … Dokonca v nás môže klíčiť pocit viny, keď nedávame, a to i bez ohľadu na to, či práve berieme.
Sú však dni, kedy nemáme potrebu ani jedného ani druhého. Iba nečinne, bez pocitu viny, sme. Aj to je rovnováha. Rovnováha, ktorá v sebe nemá nič naliehavé, pokúšavé, kmitavé. Rovnováha, ktorá lieči zvnútra.
A možno vtedy, v pozícii ničoho a všetkého, dávame sebe a svetu viac, ako keby sme dávali na úkor seba samých.
S úctou
Želmíra Macháčková