Hry – Nepriateľ alebo pomocník?

V ostatnom čísle Obzoru sme sa venovali zákonu číslo 30/2019 Z.z. o hazardných hrách, aj vplyvom týchto hier na zdravie človeka. Orientovali sme sa na kamenné prevádzky s hazardnými hrami, no zákon sa netýka iba nich, ale tiež hazardných hier na internete. Tie ohrozujú zdravie človeka rovnako, a ľahkou dostupnosťou sú veľkým ohrozením pre deti.

HRY – NEPRIATEĽ ALEBO POMOCNÍK?

Práve hrám na internete vo vzťahu k deťom, a nielen k nim, sa venujeme v rozhovore so psychologičkou Mgr. Janou Kyselicovou.

Sú hazardné hry na internete rovnako nebezpečné ako v herniach?
V zásade nie je rozdiel vo vplyve hazardných hier na človeka v herniach, či na internete. Oboje majú zakomponované prvky, ktoré útočia na mozog človeka a pri hraní, a hlavne víťazstvách, dochádza v mozgu hráčov k vyplavovaniu hormónu dopamínu, ktorý sa uvoľňuje napríklad aj pri jedle, či sexe. Jeho nadmerná produkcia vyvoláva závislosť tak ako u dospelých tak aj u detí.

Na internete sú dostupné aj hry, v ktorých sa nehrá iba o peniaze. Považujete ich tiež za rovnako nebezpečné?
Závislosť sa netýka len hazardných hier, ale hier všeobecne, ale aj youtube, aplikácií v telefónoch a podobne. Hlavne pre detský mozog, ktorý je vo vývine, sú dopady hier horšie ako u dospelých. Nebezpečenstvo nie je iba v obsahu, ale i v celkovom čase strávenom na týchto zariadeniach, nevynímajúc televízor.

V čom sú okrem závislosti virtuálne hry pre deti nebezpečné?
Neplatia v nich klasické pravidlá a obmedzenia, deti, teda, majú menej zábran ako v reálnom živote. V tom virtuálnom môžu robiť veľa vecí, o ktorých v reálnom svete len snívajú. Naviac si svoje schopnosti hráč môže vyskúšať nanečisto, opravovať chyby a pokračovať ďalej bez reálnych dopadov, čo skutočný život neumožňuje. Tiež si môže ľahšie a bez následkov vybiť svoje negatívne emócie. Pre hráča tu prehra, dokonca ani smrť, neznamená nič definitívne, lebo môže do hry vstupovať stále znova.

Aké sú klady a zápory virtuálnych hier?
Zaobchádzanie s počítačom je dnes nevyhnutnou súčasťou základného vzdelania a technickej gramotnosti. PC ponúkajú veľké možnosti získania nových informácií, počítačových zručností, cvičenie logického myslenia, priestorovej orientácie, zdokonaľovanie sa v cudzích jazykoch. U ľudí so zdravotnými problémami môžu na krátku dobu odviesť pozornosť od nepohodlia a bolesti.  Žiaľ, práve táto technika začína ukazovať, hlavne deťom a mladým ľuďom, aj svoju horšiu tvár. Flaming (agresívne správanie, slovné napadnutie) býva častejším javom práve vo virtuálnom svete. Agresívne počítačové hry deti a mladých ľudí znecitlivujú a znižujú ich empatiu. Veľmi nebezpečné je v počítačových hrách konanie, ktoré je možné v reálnom živote ľahko napodobniť, napríklad pichnutie nožom, a nebezpeční sú hlavne násilne sa správajúci kladní hrdinovia.

Sú s virtuálnymi hrami spojené zdravotné riziká?
Už sedavý spôsob života spôsobuje bolesti ramien a chrbtice. Pridružuje sa nadváha až obezita, zanedbávanie hygieny, problémy so spánkom i so stravovacími návykmi. Dlhodobé pozeranie na obrazovku je veľkou záťažou na zrak a objavujú sa časté bolesti hlavy. Deti majú zhoršenú schopnosť sústrediť sa na povinnosti, mávajú odlišné komunikačné vzorce a spôsoby ako zvládať stres. Dôsledkom je zhoršenie školského prospechu, časté problémy vo vzťahoch s najbližšími, v rodine.

Ako poznáme prvé príznaky závislosti?
Symptómami sú napríklad ponocovanie kvôli počítačovým hrám, vstávanie skoro ráno, aby si ich mohli zahrať, premýšľanie o hrách, aj keď ich nehrajú, časté klamanie o svojej hre najbližším. Závažné sú aj prejavy zlosti, nervozity, napätia, či veľkej nudy v prípade, že sú od svojich počítačových hier nedobrovoľne „odstavení“. Prejavom tiež môže byť úzkosť. Zhoršujú sa vzťahy hlavne s rodičmi a blízkymi pre zvyšujúce sa hádky, konflikty a nedorozumenia.

Virtualita má väčší dopad na detský mozog, ktorý je vo vývine. V čom je ten vplyv horší?
Jedenapolročné dieťa nemá spojený obraz so zvukom, takže televízia mu spôsobí v hlavičke zmätok. Má totiž presné vnímanie obrazu a zvuku na milisekundy a v TV beží zvuk o tie milisekundy neskôr. Aj preto nie je múdre púšťať rozprávky deťom do dvoch rokov. Veľa trikov v hrách, apkách, virtuálnych sieťach, televíznych programoch a reklamách aktivuje mozgové centrum potešenia, vyplavujú sa abnormálne dávky dopamínu, až sa ľudský mozog stáva od neho závislý. Zmenšuje schopnosť sústredenia, samostatného a rozumného uvažovania, rozhodovania a oslabuje ľudskú vôľu. Pre deti do dvoch rokov je škodlivé pozerať v televízii aj filmy a rozprávky. Ak si bábätkovský mozog navykne na rýchly strih obrázkov, realita sa mu bude potom zdať nudná. K televízorom pribudli tablety, mobily a deti prišli o schopnosť sústrediť sa. Knihy pripadajú smartfónovým deťom pridlhé. A to im do života nedáva dobrý základ vyzrieť v zodpovedného a rozumne uvažujúceho jedinca.

To hovoríme o mozgu bábätka, ale čo väčšie deti?
Tak, ako deti zvládnu v realite omnoho viac ako si myslíme, vo virtuálnej realite naopak omnoho menej ako si myslíme. Dieťa do šesť rokov nedokáže dobre rozlišovať pravdu a výmysel. Aby sa svetu naučilo rozumieť, musí byť ten svet reálny. Potrebuje chytať, hýbať sa, prehodnocovať a vidieť dôsledky svojho konania. Toto silné podnety z obrazoviek môžu narušiť. Až od šiestich rokov dieťa dokáže kriticky myslieť, vtedy je dôležité s ním opakovane diskutovať o rizikách digitálnych technológií, tak, že dávame otázky a pozorne počúvame. Nielen, aby dieťa pochopilo ako to chceme my, ale, aby sme pochopili ako to dieťa vníma. Aby deti pochopili, že sme im dali PC ako kreatívny nástroj, ktorý im umožňuje tvoriť a vyhľadávať na ňom hudbu aj informácie, učiť sa jazyky, programovať a podporiť myslenie vhodnými stránkami. Je dôležité, aby rodič sedel pri dieťati a sprevádzal ho tým, čo pozerá. Aby pomohol dieťaťu pochopiť, čo sa deje, ale aj, aby mohol reagovať ak sa deje niečo, s čím má dieťa problém.

Deti, predovšetkým od puberty, sú však vystavené obrovskému tlaku okolia. Čo s tým?
Cestou totálnej abstinencie sa ísť nedá. Nezabúdajme však, že telefón je hrací automat s prístupom k všetkému, čo je na internete. Pravidlá musia byť jasné nám, aj deťom! Je dôležité dôsledne sa ich držať u detí, ale aj u rodičov a vymáhať ich! Je podstatné vysvetliť aj prečo ich máte. Debata o rizikách by mala byť niečím, čo vaše dieťa neabsolvuje iba raz, ale je to neustály dialóg. Ako dieťa rastie, vieme mu tieto problémy objasňovať stále lepšie. Je dôležité, aby si odolávanie precvičovalo už odmala, lebo v momente, keď okolo desiateho až jedenásteho roku prichádza veľmi silný sociálny tlak, tak SA NEBUDÚ BÁŤ BYŤ INÉ. Môžu to skúšať, ale to zdravé jadro dostali a budú vedieť kam sa treba vrátiť.

Aké pravidlá prijať, keď v dnešnej dobe deti robia školské úlohy aj za pomoci internetu?
Zvážte vôbec či dať mobil s prístupom na internet deťom do šiestich rokov. Je mnoho stránok a aplikácií, ktoré môžu byť užitočné a je fajn, ak s nimi deti pracujú a majú k nim prístup. Avšak nech si svoje projekty robia na domácom PC v presne vymedzenom čase. Treba ich sprevádzať, aké stránky sú vhodné, a tiež im pomáhať v tom, ako informácie vyhľadávať a triediť. Aplikácie, blokujúce nevhodný obsah, sú samozrejmosťou.

Ako ovplyvňuje virtuálny svet dospievajúce deti?
Dospievajúce deti to tak veľmi ťahá ku kamošom a partiám z dôvodu, že sú na odchode do sveta. Keď sa však tieto rituály opustenosti rodinného krbu dejú len virtuálne, prirodzená rovnováha sa narúša. Nie sú nútené čeliť reálnej zodpovednosti, ktorú takýto únik normálne prináša. Nenaučia sa ako zvládať, že sú niekedy samé za seba, ako sa majú presadiť, ako si vytvoriť ozajstné priateľstvá, ktoré im ukazujú, že sú tam aj druhí ľudia. Stále najosvedčenejší spôsob, ako môže človek spoznať sám seba, je vo vzťahu s inými. Inak strácajú kontakt so sebou, s realitou a schopnosť tešiť sa. A z toho sa rodí smútok a strach. Preto ich treba púšťať do sveta. Medzi kamarátmi, samozrejme, prídu k virtuálnemu svetu. Ak však majú dobrý základ z detstva, niet sa čoho obávať.

Je možné odporučiť rodičom k čomu, na ako dlho a za akých podmienok dať prístup deťom v jednotlivých vekových skupinách?
V ideálnom prípade má dieťa k obrazovke prístup až vo veku tri až päť rokov. Koľko presne je dávka, ktorá neškodí, si musí určiť každý sám. Je pravidlo, že počet hodín, ktoré dieťa týždenne trávi pred obrazovkami (TV, PC, tablet, smartfóny, …) by nemal prekročiť jeho vek. Prvákovi vyjde maximálna dávka na necelú hodinu denne, pubertiakovi denne na dve hodiny.

Je dôležité, aby sme my sami boli príkladom pre deti?
Samozrejme, je to nutné. A možno zistíte, že vypnúť internet, či PC sebe môže byť ešte ťažšie, ako ich vypnúť svojim deťom. Obrovské je podkopanie nášho posolstva, ak dieťa vidí rodiča, ako sedí na gauči a bezcieľne čumí do mobilu, či hrá na ňom hry, alebo má televíziu ako pozadie.

Čo, teda, môže rodič, okrem obmedzenia prístupu k obrazovkám, urobiť?
Dajme deťom pestrú ponuku reálnych aktivít, tým dostanú dobrú šancu nájsť si svoju vlastnú. Aby mladí ľudia tie možnosti využili, tak potrebujú byť už od útleho detstva zvyknuté tráviť svoj čas aktívne a zmysluplne. Stále platí, že dobrý základ sa tvorí v rannom detstve.

Asi však nestačí iba dieťaťu zabezpečiť reálny a zmysluplný program …
Najlepšou ochranou pred vznikom závislosti od počítačových hier je rozvíjanie vzťahov dieťaťa v jeho reálnom živote. Teda, osobnú účasť a záujem rodičov o to, čo sa v živote dieťaťa deje, čo ho trápi, čoho sa bojí, po čom túži atď. Vytvárať mu pracovné, morálne návyky, pomáhať mu zmysluplne sa realizovať. Najlepšou výchovou je byť pozitívnym vzorom. Samozrejme, v dnešnom digitálnom svete sa nedá byť bez „obrazoviek“. Preto je potrebné si nad tým všetkým udržať rozumnú mieru kontroly, o ktorej však rozhodujú rodičia a nie dieťa!

Keď dieťa vyrastá v milujúcej rodine je pred problémom závislosti chránené?
Stáva sa to aj deťom zo slušných rodín, takým, ktorým nikdy nič nechýbalo, ktoré boli celý život chránené a milované. Vyrastajú v bubline dokonalého bezpečia, vďaka ktorej vnímajú samých seba ako tých, o ktorých sa má niekto neustále starať a chrániť ich. A vyhovuje im to.

Čo dodať na záver?
Technologickí velikáni sú tiež rodičmi a sami dávajú obrovský pozor na to, ako svojim deťom dávkovať technológie. Napríklad Steve Jobs, zakla­da­teľ a vizionár Apple, na otázku: „Vaše deti mu­sia mi­lo­vať iPad, však?“ od­po­ve­dal: „Oni ho ne­pou­ží­vajú. My doma li­mi­tu­jeme, koľko po­u­ží­vajú naše deti tech­no­ló­gií.“