Tak, a je tu zase Nový rok – čistý, nepopísaný list papiera a v záhlaví má 2020. Tieto riadky píšem v polovici decembra roku 2019 a nad čistým listom ešte nerozmýšľam. Ešte dopisujem ten starý a bilancujem. Pomaly si premietam končiaci sa rok ako film na plátne, vraciam sa k chvíľam veselým, radostným, ale i tým ťažkým, či smutným. V hlave mi víria myšlienky jedna cez druhú a tak triedim, upratujem. Vymetám kúty, na ktoré som behom roka nemala čas, aj zabudnuté miesta pod kobercom.
Zimný adventný čas je priamo stvorený na utiahnutie sa do seba. Dnešná hektická doba, ktorú si tvoríme sami, a často sa na ňu vyhovárame, však obráteniu sa do seba príliš nepraje. Potrebujeme na to čas, kľud a ticho. A tak sa teším na Vianoce, na obdobie spoločných chvíľ s rodinou, priateľmi i samej so sebou. Na čas, v ktorom budem mať priestor si doupratovať všetky zážitky, emócie a doodžívať si z nich pochopenia, očistené od pocitov krivdy, či viny, s odpustením iným, ale i sebe. Vtedy mal pre mňa starý rok zmysel a s ľahkosťou urobím za ním bodku a otočím stranu.
A v januári otvárame novú kapitolu na čistom liste. Čo na ňom bude, záleží na nás. Pero máme vo svojich rukách …
Želám nám všetkým celkom obyčajný rok 2020 a pevnú ruku, ktorá povedie s istotou pero pri písaní nových príbehov nášho života. Príbehov plných radosti, smiechu, okorenených však štipkou ťažkých i smutných chvíľ, pretože práve tie z nás vykresávajú osobnosti a umožňujú nám múdrieť.
S úctou
ešte bilancujúca Želmíra Macháčková