Tak si myslím, že budúcnosť je uložená v našom srdci

Mám rada rozhovory s ľuďmi. S ľuďmi vzdelanými, so špičkovými odborníkmi vo svojom obore, ale aj s obyčajnými ľuďmi, vzdelanými „len“ vlastným životom. Vedú ma k zamysleniu. Vďaka dnešnej technike (na ktorú často brbleme) sa často dostávam k zaujímavým rozhovorom s osobnosťami, ktoré nemám šancu osobne stretnúť, alebo o ktorých existencii som ani netušila. K nim patrí aj doktor Dan Schueftan, bezpečnostný expert a poradca izraelských premiérov. Z jeho rozhovoru s Martinom Veselovským mi mrazivo vyčnievalo jeho vyhlásenie, že „… jedného dňa sa zobudíte a už žiadna Európa nebude.“ V rozhovore totiž rozoberá príčiny reálne hroziaceho stavu a ako jednu z nich, z môjho pohľadu najdôležitejšiu, spomína krízu hodnôt. Tú krízu hodnôt, o ktorej už hovoril napríklad Tomáš Baťa a ktorá je i dnes často skloňovaná mnohými osobnosťami.

V tejto súvislosti som si spomenula na nedávnu diskusiu, tentokrát v spoločnosti nás, bežných Skaličanov, diskusiu o budúcnosti mladých, ktorá na prvý pohľad so zánikom Európy nesúvisí. Avšak iba na prvý pohľad. Mladí dnes majú na jednej strane nepreberné množstvo možností ich vzdelávania a na druhej strane však tí vzdelanejší, či šikovnejší, často nemajú doma kvalitné možnosti uplatnenia sa a nie sú finančne docenení. A tak niektorí z nich odchádzajú nielen zo Skalice, ale dokonca i zo Slovenska. Na jednej strane z nášho spoločného zoberú a na strane druhej nevrátia. Rozprúdila sa veľká diskusia, či na to majú právo, či to nie je egoistické. Zaznievali i názory, že je dnes iná doba, mládež už je proeurópska. Otázka znie, či byť proeurópsky je dobré a pre koho. Čo to vlastne byť proeurópsky znamená? Myslím, že na samotnej proeuróskosti nie je nič zlé, no tak ako pri všetkom, ide skôr o to ako sa to žije. Či k nám len prijmeme širšiu Európu alebo či sa v nej rozpustíme.

Je rozdiel v tom, či mladí zostanú realizovať sa doma, alebo či odídu niekam do Európy? Určite áno, nie však v tom, kde napokon žijú. Niekedy Skaličan, žijúci v cudzine vráti do Skalice viac ako Skaličan, žijúci v rodnom meste. Mimo Skalice predsa žilo veľa významných skalických osobností, počnúc F. V. Sasinkom, pokračujúc Jankom Blahom alebo Antonom Srholcom … Jedno však mali spoločné – lásku k svojej rodine a ku Skalici, ku ktorej sa hrdo hlásili a nikdy sa nehanbili za to, že sú Skaličania, práve naopak. A tak vracali späť Skalici aj Skaličanom veľa rôznymi spôsobmi. Kde, teda, tkvie to, čo nás núti nielen brať, ale i dávať? V srdci. Ak mladý človek, žijúci kdekoľvek na svete, nezabudne na to, do akej rodiny patrí, že pochádza zo Skalice a je Slovák. A na to nezabudne iba vtedy, ak má k rodnej hrudi priviazané srdce – to je tá základná hodnota, ktorá dáva pevný základ nielen rodine, Skalici, ale aj krajine.

Oblúkom sa vrátim k rozhovoru Dana Schueftana, ktorý v ňom okrem iného povedal: „Myslím, že z dlhodobej perspektívy ľudia, ktorí nie sú hrdí na svoju minulosť, nemajú budúcnosť.“ Je na nás dospelých a starších viesť deti a mladých k láske k rodine, k svojmu mestu a svojmu národu. Aby sme sa raz nezobudili a nezistili, že sa nielenže stratila naša rodina, ale neexistuje Skalica, ani Slovensko. Bez toho všetkého totiž nebude existovať ani Európa.

S úctou
európska Skaličanka
Želmíra Macháčková