Tak si myslím, že jedine, keď budeme šťastní…

Tak si myslím, že jedine keď my budeme šťastní, budú šťastní i všetci okolo nás.

V novembri sme mali tri významné udalosti – verejné prerokovanie územného plánu v Skalici, voľby do VÚC, a najzásadnejšou udalosťou bolo výročie 17. novembra. Pôvodne som mala v úmysle písať o nich, lebo všetky majú spoločného menovateľa. Týkajú sa síce minulosti a prítomnosti, no významne ovplyvnili našu budúcnosť. Z dlhodobého hľadiska spôsobili zmenu v dennom živote každého z nás, i keď si to práve v tempe toho života vôbec neuvedomujeme. Mali vlastne ešte jedno spoločné. V novembri 1989 náš život zmenilo aktívnych 10 % občanov, vo voľbách do VÚC 30 % občanov a na verejnom prerokovaní ÚP sa nedá hovoriť ani o niekoľkých percentách. Stojí za zamyslenie, že účasť poslancov zo stavebnej komisie bola po väčšinu rokovania 0 %.

Sama som sa ale zamyslela nad príčinami toho, prečo necháme o vážnych rozhodnutiach s dlhodobými dopadmi rozhodovať menšinu občanov, ktorí prídu a rozhodnú za nás. A možno niektorí z nás aj chceli prísť, ale pri dennodenných starostiach, ktoré nás valcujú, to nevyšlo… No, tak som sa predsa neubránila prehováraniu nám do duší. Mám však pocit, že to je to posledné, čo naše duše práve potrebujú. V dobe, keď všetko letí a žijeme vo víre udalostí, potrebujeme skôr zastaviť a stíšiť sa. Dokonca nám nahráva i čas, ktorý nastal, čas adventný. Asi jediné obdobie, kedy sme ochotní počuť na zastavenie sa a urovnanie si priorít života. A jediné, čo k tomu potrebujeme, je TICHO. Ticho v sebe. Potrebujeme v tom tichu vojsť do svojho vnútra a precítiť slová MIER, VIERA, LÁSKA, NÁDEJ. Nemáme sa kam ponáhľať, na každé z tých slov máme celý týždeň.

Na záver nám všetkým želám spoločný vianočný dar – nájsť MIER vo svojej duši, VIERU v seba, LÁSKU k sebe, a keď občas niečo nevyjde, tak NÁDEJ, že pri všetkej márnej snahe vstať po ťažkom páde stretneme ľudí, ktorí nám podajú pomocnú ruku.