Tak si myslím, že môže to byť ťažké, treba však znova vyplávať

I keď stále nad nami visí ako Damoklov meč hrozba covidu, stále žijeme, ako hovorí psychiater Radkin Honzák – „dobu nezřízeného blahobytu“. Covid nás síce na plavbe životom zastavil a dosť tvrdo sme narazili. Mám však pocit, že sme si neuvedomili, že už sme doplávali do cieľa – nejde totiž donekonečna mať sa lepšie, mať viac, byť šťastnejší, … perpetuum mobile jednoducho neexistuje.

V pozdravoch pri stretnutiach ľudí, dnes oveľa úprimnejšie a so záujmom než kedykoľvek predtým, znie otázka “Ako sa máš?“ Odpovede sú rôzne. Občas počuť „Výborne!“, aj keď v poslednej dobe už menej. Niekedy odpoveď „Výborne!“ býva s úsmevom doplnená vtipným dodatkom, napríklad „… síce to nie je pravda, ale nech mi ostatní aspoň závidia“. Často však započujeme odpovede negatívne, depresívne, či sťažujúce sa. Asi máme pocit, že v tejto dobe máme na ne právo, pretože tentokrát sa vážne máme na čo sťažovať. Nech je realita akokoľvek ťažká, osobne oceňujem odpovede pravdivé a neutrálne, či mierne povzbudivé, obsahujúce pochopenie – „Na dnešnú dobu dobre“, „Vždy môže byť horšie, som rád za to čo mám“. „Hlavne, že žijeme a že sme zdraví“. Nedávno ma pobavila odpoveď „Na prd, ale znášam to výborne“. Osobne odpovedám: „Divoko, ale s pokojom na duši.“

Priznávam, že ja túto dobu prežívam turbulentne. Narážam na veľké výzvy, a zámerne ich nenazývam problémami, lebo už viem, že neexistujú. Problémy si vytvárame sami. Starám sa o veľa vecí a o ľudí, snažím sa však nerobiť si starosti, pretože aj tie vzniknú iba naším pričinením, inak neexistujú. Všetko sa rýchlo mení, veľa vecí je iných, nefungujú ako sme boli zvyknutí. Sme stavaní pred nové otázky a treba hľadať nové riešenia. Niekedy je to veľmi náročný proces a kedysi by som povedala, že veľmi bolestivý. No, dnes už našťastie viem, že ani bolesť neexistuje, aj tú si vytvárame sami. Často totiž už dopredu „vieme“, že to bude ťažký proces a že bude bolieť, tak sa ním bránime prejsť a ten kľud na duši strácame. Paradoxne, strachom z bolesti a odporom k procesu si práve spôsobujeme tú najväčšiu bolesť a špirála sa roztáča …

Sme v cieli. Naša loď narazila a my sme zastavili. Zatiaľ sme aspoň pochopili, že sme sa mali dobre a budeme spokojní, keď zasa bude ako bolo. Áno, je to určitý prejav uvedomenia a vďačnosti, ale nestačí to. Život je pohyb a treba plávať ďalej. Ak chceme znovu vyplávať a stále nenarážať, treba nájsť nový cieľ a zmeniť smer. K tomu potrebujeme vlastnú transformáciu. A to je proces. Vnútorný proces každého z nás.

S úctou

premieňajúca sa Želmíra Macháčková