… pred vlastnou hlúposťou a nemorálnosťou. Niekde som čítala, že desatoro božích prikázaní má 179 slov, americká deklarácia nezávislosti 1300 slov, Ústava USA s dodatkami až 7818 slov, ale vyhláška EÚ o predaji kapusty až 27 tisíc … Počet slov v našej ústave bude pravdepodobne bližšie k americkej než k desatoru. Napriek tomu sa mi nezdá, že by sme žili s pocitom spravodlivosti.
Bola som raz pri debate na túto tému, kde padol návrh všetky zákony zrušiť. Okamžite sa zdvihla vlna nevôle, že to nie je možné. Iba pár nadšencov súhlasilo pod podmienkou, že potom by bolo treba ihneď začať tvoriť nové, lepšie zákony.
Vraj, lepšie je začať stavať na zelenej lúke, ako opravovať niečo staré a nefunkčné. Všetkých však spojilo spoločné presvedčenie, že bez zákonov byť nemôžeme! Z čoho máme ten pocit, že ich potrebujeme? Myslíme si, že by nás mali chrániť? Pred čím a pred kým?
Čím sa líšia naše zákony od tých základných desiatich pravidiel? Určite sa zhodneme, že zložitosťou a neprehľadnosťou. Dokonca poznáme situácie, že jedinci potrebovali ochranu pred nimi samotnými.
Prečo máme neustále pocit, že desatoro nestačí, keď obsahuje všetko, čo k životu potrebujeme? Sme snáď tak hlúpi, že každý bod musíme dovysvetľovávať takým veľkým množstvom zákonov? Možno je to tým, že niektorí hľadajú cesty ako zákony obísť s „čistým štítom“, preto ich treba upresňovať a novelizovať a novelizovať …, niekedy dokonca podľa vlastných „morálnych“ potrieb. Sú to určite jasné prípady, avšak zabúdame, ako obyčajne, začať u seba.
Základným rozdielom totiž je, že desatoro neobsahuje tresty, zákony áno. Prečo Mojžišovi neboli okrem pravidiel vnuknuté tresty za ich porušenie? Odpoveď je jednoduchá, lebo trest existuje. Je ním naše svedomie.
Aj keď sa javí, že ho niektorí nemajú, máme ho všetci. Je to iba o ochote počúvať ho, lebo často hovorí opak toho, čo by sme chceli počuť. A často začína hovoriť takým tichým hláskom, že ho s ľahkosťou odignorujeme. A keď ho ignorujeme dlho, tak sa ozýva viac, a keď už kričí, tak ho niečím prehlušíme.
Jedlom, cigaretou, alkoholom, dokonca narkotikami – a kolotoč sa roztáča, až naberá takú rýchlosť, že už sa z neho za jazdy vystupuje ťažko.
Otázkou je, či je trest za porušenie zákona tým skutočne napravujúcim riešením. Či tresty v zákonoch, podobne ako zakúpenie odpustkov, dokonca iba neuľahčujú tlaku nášho svedomia, ale na vzorcoch správania nič nezmenia. Keď niektorí vychádzajú z „nápravného zariadenia“ s pocitom krivdy, potom vonku podľa toho vyzerajú aj ich činy.
Ak totiž príde k náprave, vždy je za tým svedomie. Svedomie, ktoré si väzeň spytoval, niečo pochopil a niečo zmenil. Tento proces však môže prebiehať aj na slobode. Preto treba zachytiť už ten prvý slabý hlások.
Na to stačí zostať sám, v tichu, bez jedla, bez vonkajších impulzov … Ako dlho to vydržíme?
Po tom, čo dospíme dennodenný stres a zrelaxujeme, začne nás niečo nútiť k akejsi činnosti, ozve sa niečo, čo nám nebude celkom príjemné, niečo, čo možno roky v sebe potláčame a nechceme počuť.
Dobrý dom možno postaviť iba na kvalitných základoch. Tie máme v podobe Mojžišovho desatora. A dom azda ani netreba prebudovávať, lebo stavbu budú vždy realizovať aj tak iba ľudia.
Možno, keď sa utíšime a zachytíme tichý hlások svedomia, môžu zákony pokojne zostať.
Už ich nebudeme potrebovať.
S úctou
stišujúca sa
Želmíra Macháčková