Trojjazyčné viprávjaňí o skalickej mjestskej reči

Skalica je jedným z  tých šťastných miest, ktoré nemajú problém s identitou a jasnou identifikáciou. Trdelník, Skalický rubín i  silueta rotundy sv. Juraja sú známe väčšine ľudí v  našej krajine. Skalica nemá problém ani s patriotizmom. Hrdí obyvatelia si zakladajú na pôvode i  tradíciách. Tým najsilnejším signálom, podľa ktorého sme zaraditeľní (my všetci zo všetkých regiónov) je však rodná reč.

Tu skalické nárečie, po správnosti „skalická mjestská reč“, lebo jej rodiskom a  rajónom je naše mesto. A  práve naša reč je v ohrození z niekoľkých strán.

Niektoré témy zrejú a keď príde ich čas, nie je možné ich odkladať. Tak sa stalo, že sa pri jednom stole stretli dve ženy, dvaja muži, dvaja seniori, dvaja pracujúci, dvaja Skaličania a dvaja Záhoráci, teda celkom štyria ľudia. Spojivom bola Želmíra Macháčková, vydavateľka novín Skalický Obzor a súčasne iniciátorka vydania novej verzie knihy Na skalickej svaďbje, ktorej autorom je Anton Dinka, slávny skalický družba a známa postava skalického folklóru.

Spolu s  nimi boli pri debate a  pri stole vysokoškolská pedagogička, literárna historička a  poetka Eva Fordinálová a  Stano Bellan, záhorácky patriot a  emeritný tajomník Medzinárodní konferencije o Mackovi.

Paňi Macháčková, ste zvolávatelkú stretnúcá, na kerém bude reč o  reči. Vést enem reči je ale málo. Co máte ve skutečnosci za lubem?

M: Presňe to, co naznačujete, nevést iba reči, ale též konat. V dobje globalizácije čím dál víc zaňiká to, čím sa líšíme od druhích a fšecko zostává jakési šedé a beztvaré. V stepi v Rusku sem od mnícha kúpila zvonečki šťesťá a potom sem uplňe stejné viďela prodávat babku v Brazílii…

Pomáli sa  vitrácá to, co je pro nás tipické a né lenže sa vitráca, ale dokonca za ňiká povjedomí teho, že to tu vúbec bilo. Mám obavu, že tím aj povjedomí gdo vlastňe sme. V našem prípaďe je to naša skalická mjestská reč. Vím, že nezabráníme evolúcii, aj jazik sa vivíjá, ale tito nádherné odlišnosti by sme si mjeli opatrovat jak vzácní šperk. A tak mňa napadlo, že bi sme tu spolem urobili korektúru skalického nárečá, v  kerém je písaná kňiška pana Dinku, pobavili sa o gramatike (kerú sama dobre nepoznám) a  zároveň rozdebatovali, co možeme pro jeho záchranu alebo aspoň povjedomí o ňem uďelat. Ale to už zabíhám daleko.

Čím je pro Vás rodné nárečí a de sa naráz vzalo to odhodláňí na jeho pozdvihnúcí?

M: To sa len zdá, že se to tu vzalo tak naráz. Možno je to odhodláňí iba vječí, lebo človek viďí, co strácáme tím, že nás časem ludé opúšťajú a s ňima aj historické hodnoti. Skaličťina je pro mňa neco, co ke mňe neodlučitelňe patrí, tak jak moje méno. To bi asi potvrďili moji kamaráďi po celém svjeťe, kerí ju u  mňa rádi počúvajú. Nikdi mňa za ňu nikde nevismíli, lebo neňi tak dúležité jakí jazik používáte, ale co ríkate. A je krásné, ked čujete mlúvit spolem Skaličanku, Záhoráka, Trnaváka a  Ostraváka, to je hotoví orchestr. Určiťe stojí za zamislení, keď v Egypte ste súčasťú rozhovoru, de Slovenka, Polka, Češka a Ruska mlúvili anglicky …

Pán Dinka, vi viprávjáte od narodzeňá jak Vám huba narostla. Kedi ste prvňí ráz viprávjali po slovenski?

D: Moji roďičé bili roďeňí Skaličaňi. Jak ďecka sme viprávjali mezi sebú po skalicki aj ve školi pres prestáfki. Na viučovaňí sme moseli viprávjat spisovňe, aj ket nám to ze začátku moc nešlo. Neskúr sem preštudoval literatúre moc, tak sem mjel aj dosť dobrú slovňí zásobu. Pri učitelovaňí mje spisovňe viprávjat nerobilo žádné problémi. Jeden krajskí inšpektor mi po hospitáciji aňi nevjeril, že su Skaličan.

Prezradzím, že Záhoráčka je aj paňi profesorka Fordinálová. Jak Vám sa teda „stalo“, že viprávjáte slovenski?

F: Som Záhoráčka, dokonca zo „srdca Záhoria“. Moje rodisko Borský Mikuláš sa nachádza od jeho geometrického stredu po toku rieky Moravy kúsok vľavo. A  navyše som slovenčinárka. Takže napriek téme – skalickej mestskej reči – sa o nej vyjadrím z nášho pohľadu „neutrálne“, spisovne.

Ve Skalici ale žijete tak velikú čast svojého života, že robíte korektúre textú ve skalickém nárečí…

F: Áno, v Skalici som prežila podstatnú časť svojho života, ale nejde o náhodu – bol to môj vlastný „osobný“ výber. Nielen pre študentské roky, ktoré som v nej prežila, ale v podstate som asi ako prútkár – ale nie na vodu, na históriu. A  tu sa mi moja vnútorná „virgula“ začala roztáčať. Zacítila som dráždivé tajomstvo. Okrem histórie som vnímavá aj na hudbu – skalická reč sa mi dostávala „do ucha“ nielen tvaroslovne, ale aj osobitou intonáciou, priam melodikou, o  ktorej (pokiaľ viem – či neviem?) sa doteraz nepísalo. Čiže úprimne: Dosť som podchytila, ale predsa len nie dosť. Pri korektúrach som bola užitočná skôr v interpunkcii (správne umiestnenie čiarok je veľmi dôležité pri „nadýchnutí“ textu), inak potrebujem „odborné konzílium“.

Pán Dinka, vi  ste ale s  nárečím srostlí. Od pjeci rokú ste interprétem folklóru a napísali ste ve skalickej mjestskej reči ňekolko kňižek.

D: Kultúrňe živí bili ot ďetstva uš moji roďičé – mama hrávala aj ďivadla a taťinek od  desíťi rokú hrával na heligónce a  za prvňí svjetovéj vojni choďíl jak malí chlapec hrávat aj na svaďbi. Já sem ot malička spíval a ot dvanácťi rokú aj v ďeckích súboroch. Rád sem choďíl mezi starích luďí na drápaní pérá, šúpalo sa turecké žito a  já sem s  otevrítú hubú počúvál. Neskúr sem roki choďíl na svaďbi jak mládenec. A nakonec sem o tem napísál štiri kňiški. Nevjeďel sem, že to je skalická mjeská reč, to aš Eva vinésla pri krsťe mojéj prvňí kňiški.

Neňí dúležité jak sa temu viprávjá. Jak povidal kedisi Šejkspír – rúža voňala bi jednak aj kebi sa ináč menovala. Dúležité v  temto prípadze je, že místňí tradícije sú zapísané na papíri místňí rečú. Každí takíto text, jednak jak pjesňički, porád aj tú reč pomáhá uchovávat.

D: Ket sem začal písat prvňí kňišku, mjel sem v  hlavje mišlenku zachovat luďí, ulice, domi, remesňíkú a ve spomínkách ich priblížit tim, kerí to uš nemožú zažit. Staré fotki sú, ale starí ludé vimírajú, aš vimrú. Jedna čitatelka mi rekla, že si zebrala moju knišku a išla po mjesťe a teprf tak poznala Skalicu. A naša skalická reč mi jednoducho  pasuje do hubi a mislím si, že je aj moc pjekná.

Skalická mjestská reč je ostrovek na kraji mora záhoráčťini. Jak mohlo k temuto dojít?

F: Okrem toho, že som slovenčinárka, som aj historička. Preto pri problémoch, na ktoré narazím, sa v sebe pýtam nielen čo, ale predovšetkým prečo. A preto sa mi aj skalická mestská reč stala veľkou výzvou. Prečo „je inačí, jak všadi kolem“. Prečo? Cítim tu hlboké historické korene. Zatiaľ sa k  nim nebudem vyjadrovať, lebo jeden rozhovor by na to nestačil. Avšak tam bude treba hľadať odpoveď. Z akej „kôstky“ (zrnka) vyrástla. Lebo aká je kôstka (zrnko), taký vyrastie strom. Z  jablčných zrniek nevyrastie hruška.

Pres to, ked počúvám Skaličanú, je tolko rúzných tvarú, že jak kebi sa nemjeli čeho chicit, jak kebi sa nevjedzelo čím sa rídzit.

D: Je pravda, že aj druzí píšú po skalicki, ale nedodržujú presňe to, co si mislím já, že bi tak mjelo bit. Stálo bi zato, neco  také napísat a  dat dohromadi. S  Evú Forfinálovú sme sa totkaj viprávjali po telefóňe, že neco oprobujeme dat dohromadi. Aspoň neco pro začátek. Ono uš ťaško dokážeme, že to tak bilo. Enem listi, co mám po starečkoch ukazujú, jak to funguje.

Pri posledňí korektúri Skalickéj svaťbi sa ale medzi rečú jakebi prvňí pravidla rodzit začali. Samé od sebja. Ked sa ludé, co k temu majú co povidat, konečňe zhodnú, že napríklad v ňejakém prípadze sa dicki píše na predposledňí slabice dúžeň, tak je pravidlo na svjece. Jak zložité v  porovnáňí se slovenčinú bi bilo spracováňí jakíchsi opravdovích pravidel skalickej mjestskej reči?

F: Veľmi. Ale pokúsili sa o  to jazykovedci Konštantín Palkovič a Ľubomír Ďurovič v príslušných kapitolách monografií Skalica včera a dnes (1968) a najmä najnovšia Skalica (vydalo Záhorské múzeum). Priznávam sa však, že ani v  nich som nenašla odpoveď na niektoré, pre mňa prekvapujúce, znepokojujúce problémy. Napríklad prečo sa predpona ne-, typu neco, nekde, nejakí vyslovujú v Skalici tvrdo. Nedá mi však nepripomenúť, že práve zo Skalice pochádzajú až traja významní jazykovedci – Pavel Doležal, Ľudovít Novák, Ľubomír Ďurovič. Slovenský unikát! Je to náhoda?

V  prvňí fázi tvoreňá základňích pravidel ste zebrali na sebja úlohu zbjeratela víňimek, teda slov, keré sú jedzinečné akorát ve Skalici.

D: To bi bilo na delší reč. Rozebrat jednotlivé činosťi ľuďí pri robote, pri živoťe a  hledat to, co je u  nás ináč. V mnohém sa ináč viprávjá uš tri kilometre ot nás. Ale tak, jak na celém Záhorí, fšadi sa píše ve slovách mjaké i, gde je to nutné píše sa na spoluhlásce ňím mjekčeň, abi sa rozlíšilo, co sa čítá mjako a  co tvrdo … Protože napríklad u  nás je neco, a  fšadi na Záhorí ňeco. A to je teda neco.

Co je podlá Vás najvječší odlišnoscú skalickej reči od záhoráčťini?

F: Mňa sa na túto tému ani nepýtajte. Ja môžem vysloviť len svoj základný dojem: Je „vypulírovanejšia“, ale to má taktiež historické pozadie, najmä svojím postavením slobodného kráľovského mesta a vplyvu tunajších kultúrnych ustanovizní. Táto téma si žiada samostatnú obšírnu kapitolu – a od odborníkov – jazykovedcov.

Jakí je váš pohled na vívoj skalického nárečá v dnešňím časi?

F: K  tejto otázke sa taktiež nemôžem zodpovedne vyjadriť – chýba mi možnosť porovnania. Môžem iba naznačiť, že s  prvkami skalickej mestskej reči som sa stretávala iba v literárnych textoch (najmä od baroka), ale to na porovnanie nestačí. Mám však dojem, že základ zostáva pevný, nemenný, iba pribúdajú „prvky našich čias“, ktorým sa zrejme nedá zabrániť.

Avšak aj nárečí, jak každí jazik, kerím sa ludé bavjá, smjejú, smúcá aj omúvajú, sa predsa vivíjá a proto starečkovci viprávjali predsa enem ináč. Slovenčina prebírá kopec slov z cudzích jazikú. Prebírá aj skaličtina? Alebo naopak preniká do jazika dzedzin kolem?

D: Naša reč bila asi ovlivňená súsedama z Moravi, ale aj históijú – Nemci, Maďari, návrati vojákú z  vojenčini. Tak, jak šecko, bila ovlivňená aj časem. Mi žijeme preca enem v  inačí dobje.

F: Žiaľ, v  dnešnom globalizovanom svete nemožno tomuto trendu zabrániť – ani v  skaličtine. Povedala by som, že v  tomto smere Skalica „dopláca na svoju kultúrnosť“ množstvom svojich študentov doma a v zahraničí. V  minulosti však prenikala „do jazika dzedzin kolem“, zreteľne som sa o tom presvedčila na textoch „záhoráckích pjesňiček“, ktorých reedíciu pripravuje Peter Michalovič zo Záhorského múzea.

Mislíte, že bi bilo dobré ňejakú formú na základňích školách skalické nárečí približovat dzetom? Ze šeckích stran sa na ňe predsa enem valí slovenčina.

F: To je otázka pre ministerstvo školstva. V ostatnom čase si však možno povšimnúť prebúdzajúci sa záujem o  folklór celkove (Zem spieva). Nevidím dôvod, prečo by sa napríklad aspoň v rámci hudobnej výchovy nemohli učiť piesne z  jednotlivých regiónov, v našom prípade „echt“ skalických – v  uvedených Záhorských pjesňičkách sú bohato zastúpené. A  prečo by žiaci, študenti nemohli dostať „výskumnú“ úlohu získavať od staršej generácie typické skalické výrazy. Lepšie málo ako nič. A neobávať sa vo svojom skalickom prostredí (nemám na mysli v  úradnom styku a  pod.) skalickú mestskú reč používať. V každom prípade ide o zachovanie historických koreňov. Obávam sa, že nestačí odporúčanie Alexandra Dumasa: „Všetka ľudská múdrosť je zhrnutá v dvoch slovách – čakaj a dúfaj.“ Treba aj konať!

M: Mislím si, že ano. Vívoju jazika sa sice nevihneme, ale pripomínat, že sme skaličani a  máme svoju vlastnú reč by sme mjeli, aj ju používat, né sa za ňu hambit. Jednak sú ve školi stále prestáfki a téš máme moc kreatívních učitelú, kerí určiťe vimislá napríklad v  hodiňe slovenčini nejakú zábavnú hru. Možú si virobit slovensko-skalické pexeso 🙂

D: Ve školách ďecka pres prestáfki viprávjajú po skalicki, ale čím dál, tím méňej. Aj moji vnuci, kerích otec je s Píšťan, ich presvídčajú, abi mlúvili spisovňe. Na školách bi sa podlá mja mohlo aspoň v nejakích súvislosťách ďeťom o skalickej reči poviprávjat. Aj to je možná víchova k úcťe k národu a vlasťi.

Se šeckíma debatoval Stano Bellan.