V živote prechádzame rôznymi obdobiami a niektoré sú také, že človek má potrebu od všetkého odísť. Niekde preč, do ticha, do samoty… Pred niekoľkými rokmi som presne také obdobie prežívala. Pocítila som nutnosť byť sama, v tom spomínanom tichu, bez signálu, bez civilizácie – jednoducho odísť do iného sveta. To som ešte netušila, že moje túžby budú vyslyšané, a to doslovne.
„Náhodou“ (pretože náhody neexistujú) som sa dozvedela o banánovej plantáži na útese, v terasovitých skalách nad šírym oceánom, na samote bez živej duše. Odcestovala som. Už let dával tušiť, že to bude nezvyčajná cesta – lietadlo bolo prázdne a mala som pocit, že na tých desať dní letím na koniec sveta. Trochu ma prepadali obavy, no napokon som cestu prespala.
Zobudila som sa ako do sna. Na letisku, zaliateho slnkom čakal majiteľ plantáže, odviezol ma k nej, otvoril bránku a ja som vstúpila do iného sveta. Bránka za mnou zapadla – môj výlet do iného sveta začal.
Malou lanovkou som sa vyviezla na útes a ubytovala sa v stane s nádherným výhľadom na západ slnka. Na plantáži som bola sama. Umývala som sa v jazierku, napájanom vodopádom, jedla banány, mangá, rajčiny, … Takto nejako som si predstavovala raj.
Pocit dokonalosti trochu narušil detail, že sa na letisku stratil kufor a zostalo mi len to, čo som mala na sebe. Vyhnala som to z hlavy a vrátila sa späť do raja. Začala som tú nádheru okolo seba fotiť a fotiť, až kým sa mi v mobile nevybila batéria. Mobil som dala nabiť, zaiskrilo sa, zadymilo a bolo po ňom … Takéto prieky sa predsa v raji nedejú! Zostala som sama. Bez signálu i civilizácie, vlastne … Presne ako som si želala, až mi z toho nabehli zimomriavky. Zotmelo sa a zaspala som.
Zobudila som sa do nádherného tichého východu slnka. Ticho však pretrhol vnútorný hlas, ktorý sa pýtal – čo budem robiť, čo tu môžem podniknúť a hneď mi dával návrhy. Na moje prekvapenie sa ozval aj druhý hlas s protinávrhmi. Z monológu sa stal dialóg. Kto s kým tu vlastne rozpráva? Nakoniec som to uzavrela, že moja duša s mojím egom. Lenže počas ďalších dní sa do rozhovoru pridávali nové hlasy, či skôr akoby sa hlas ega rozpadol na hlasy niekoľkých malých. Bolo to ako v židovskej škole – stále sa ktosi s kýmsi dohováral, argumentoval, vysvetľoval. Hlasy už mi však neboli neznáme, podľa myšlienkových línii a spôsobu vyjadrovania som spoznala ich pôvodcov. Po niekoľkých dňoch už však boli otravné a uvedomila som si, že sa dohadujú sami medzi sebou, mňa nevnímajúc. A tak som nepozorovane odišla, v tichu som ich opustila. Moje vlastné myšlienky sa odo mňa oddelili a ja som si bytostne uvedomila – moje myšlienky nie som ja! Z daného stavu ma vytrhol až dátum. Našiel sa konečne aj môj kufor, čo bolo neklamné znamenie, že nastal čas odletu domov. Výlet do iného sveta skočil, avšak ja už som k nemu poznala cestu – cestu k sebe.
A vraj, že moje myšlienky nie som ja? Už si to dnes nemyslím, dnes už to viem.
Z iného sveta s úctou
Želmíra Macháčková