Tak si myslím, že nemáme čas starnúť

Choroby ma vždy otravovali, brali mi čas, kedy som mohla niečo robiť, alebo si užívať života. Akonáhle som ochorela, tak som mala pocit, že mi život preteká medzi prstami. Celý príbeh sa začal v januári.

Začali ma bolieť kríže, a teda dosť. Až tak, že som sa rozhodla navštíviť lekára, a keď už, tak teda nie jedného :). Na moje prekvapenie som u rôznych lekárov dostala tri diagnózy:

1. Pozreli ste si občianku? (Túto diagnózu som hneď nepochopila…)

2. Pozreli ste si svoje rodné číslo? (Tu už som začala tušiť.)

3. Uvedomujete si svoj dátum narodenia? (To akože diagnóza STAROBA?!)

Staroba?! Akože opotrebovaná? To znamená, že žiadna chrípka, ktorá prejde… Chvíľu som sa s tou informáciou musela vyrovnávať, pretože mozog ju odmietal prijať. Ako hovorí moja sesternica: „S narastajúcim vekom som prišla na to, že starnem.“

Úsmevné, hlboko pravdivé, no prvé príznaky nás i tak zaskočia. Akosi letíme životom a starnutie si vôbec neuvedomujeme. Choroby a bolesti vždy ako prišli, tak odišli a zanechali stopy bez nášho vedomia. Z pohľadu tela by sa dalo povedať – únava materiálu. Časom sa používaním predsa všetko opotrebuje, no do akej miery opotrebujeme vlastné telo, záleží na nás. I to, koho za to urobíme zodpovedným.

Netreba z toho robiť tragédiu, o tú sa nám život občas postará sám. No asi treba trochu pokory, prijatia a nadhľadu. Ani s nadhľadom to však netreba preháňať, pretože sa z neho stane ľahkovážnosť a nerobíme nič. Naopak, keď to berieme smrteľne vážne, spomínaná tragédia je tu, paralyzuje nás a nerobíme nič aj tak.

Bez toho, aby sme tento stav neprijali s pokorou, je to len vyčerpávajúci boj. Pomer ingrediencií v tomto kokteile je na nás, každému podľa chuti. Skúsme si uvedomiť, čo všetko naše telo muselo za tie roky absorbovať – nielen koľko jedla, pitia, pohybu, ale aj emócií a pocitov máme v sebe naskladaných!

Pojem psychosomatické príčiny asi všetci poznáme. Všetci poznáme čo znamená, keď nám niečo leží v žalúdku, nemôžeme niečo stráviť, alebo toho veľa nesieme na bedrách, či nám vzkypí žlč, alebo vrie krv. Obyčajne však hľadáme vinníka vonku, netušiac, že je v nás.

Uvedomujeme si, čo sa deje s naším telom, keď v sebe nosíme napätie spôsobené strachom, krivdami, obavami, hnevom, pocitom viny či zlosťou? Pritom vôbec nie je dôležité, či sú pocity oprávnené, ani kto nám ich spôsobil. Jednoducho sú tu a pomaly sa ukladajú do tela.

Môžeme mrhať vzácnym časom a hádzať vinu na okolie, ale nič to nemení a ony sa len ďalej ukladajú, ukladajú a ukladajú… Pomaly si ne zvykáme a už ich ani nevnímame, začneme byť rezistentní a apatickí. Začneme tvrdiť, že taká je dnes doba a takí sú dnes ľudia. Lenže tú dobu tvoríme my a my sme jednými z tých ľudí. A asi sme to práve my, nad kým by sme sa mali zamyslieť.

Samozrejme môžeme skončiť konštatovaním, že sme jednoducho takí, každý iný, a nerobiť nič. Môžeme, ale to je rozhodnutím, ktoré vychádza z nášho, a len z nášho, vnútra.

Sú to totiž NAŠE pocity a emócie, NAŠE myšlienky, ktoré ich vyvolávajú, NAŠE postoje, odolnosť a schopnosť vyrovnávať sa so svetom a sme to MY, ktorí si to v sebe nesieme ako pomaly tikajúci stroj, ktorý si to všetko za nás pamätá.

Všetci si sťažujeme na nedostatok času. Ignorujeme naše malé „bolesti“, a tak je to iba otázka času, kedy príde choroba. Ta už nás donúti zastaviť sa úplne. Paradoxne, choroba nám poskytuje priestor a čas na zamyslenie sa nad sebou. Choroba nám dáva šancu začať žiť život inak, a niekedy lepšie.

S úctou starnúca Želmíra Macháčková