Tak si myslím, že sme zabudli na zásadné otázky

Tak som si pomyslela, že v tomto teple by to chcelo nejakú ľahšie stráviteľnejšiu tému. Okrem toho sú prázdniny a mám chuť nechať oddychovať mozog aj ja. A do toho tá téma prišla sama. Dostavila sa totiž spolu s deťmi zo skalického centra voľného času, ktoré k nám do tlačiarne zavítali na exkurziu.

Mám rada tieto detské návštevy zo škôlok, škôl či táborov. Pôsobia na moju myseľ osviežujúco, ako studená citronáda. Ten iný pohľad a iný spôsob myslenia mi vždy pripomenie aká je škoda, že ako starneme, tak sa z nás vytráca. Aj keď nie asi celkom, len niekde hlboko v nás drieme.

Už som si zvykla, že nás deti zaskočia otázkami typu „Teta, a ako toto funguje?“ Tak sa opýtal napríklad štvorročný chlapec na činnosť chytača na ofsetovom stroji a než som si stihla sformulovať čosi zmysluplné, čomu by porozumel, odpovedal si sám: „To bude ako vysávač, keď mi doma chytí ponožku.“ Alebo, deti dokážu pobaviť zhodnotením práce kolegu, spoteného po polhodinovej ukážke tlačenia na ofsetom stroji: „Veď vy tu vlastne nerobíte vôbec nič, za vás všetko robia stroje!“ To hneď človeka povzbudí a postaví na nohy … 🙂

Občas sa objaví aj „výchovné okienko“. Napríklad, keď na moju otázku či sa im v tlačiarni páčilo a čo by u nás chceli robiť, zaznie odpoveď: „Teta, mne sa páči, ja budem riaditeľ!“ Po mojej poznámke, že to nie je len tak, sa hneď dozviem, že od mamičky to už vie, že sa treba učiť, potom normálne pracovať, lebo aj mamička bola najprv učiteľka až potom riaditeľka. Na tieto múdrosti som pripravená a tak som sa do pléna spýtala: „A vy ostatní, čím by ste chceli byť?“ Odpovede sa často opakujú, no odrazu niekde vzadu zaznie odpoveď: „Teta, najskôr musím zistiť kto som ja.“ Pozerám sa do detských očí, pritom mám pocit, že pozerám do duše starca. Aj keď sa rozlúčim s deťmi, pocit spojenia s iným svetom, s niečím hlbším vo mne pretrváva. Donútilo ma to vrátiť sa do mojich detských čias, k otázke, na ktorú som pozabudla, i keď som ešte stále nenašla uspokojivú odpoveď.
Vlastne – kto som ja?

S úctou

stále sa pýtajúca Želmíra Macháčková