Tak si myslím, že tak úplne nedoceňujeme energiu myšlienok

Ako každý mesiac, i tento bolo nové číslo Obzoru už pripravené a ja som si mohla sadnúť za počítač a podeliť sa o to, čo si myslím. Zvyknem sa s vami deliť o čerstvé zážitky a poznania, a tak sa s vydaním tohoto čísla čakalo, až sa vrátim z neplánovaného (a neželaného) výletu.

Moje výlety majú svoje časti – odpočinkovú, ktorá je spojená s fyzickým leňošením a ničnerobením, a tú druhú, aktívnejšiu – poznávaciu. Pozorovaním rada spoznávam nové prostredie, v ktorom sa ocitnem, alebo len tak objavujem nové zákutia. Už tam, priamo na mieste, sa mi triedia zážitky a myšlienky, rodia sa nové, z ktorých si skladám nový obraz sveta i seba samej a vraciam sa tak s novým jasným poznaním do ďalších dní. Tentokrát to bolo podstatne iné. Môj výlet bol totiž dosť neobvyklý. Ako miestom pobytu doma v posteli, tak aj jeho priebehom.

I keď som na tomto pobyte bola odstrihnutá od nášho reálneho sveta, stále z neho ku mne presakovali aktuálne informácie o dejoch okolo nás. Novozrodené myšlienky, riešiace a tvoriace názory a postoje k udalostiam, vo mne opäť roztočili moje mozgové závity, ktoré sa rozpálili ako výhrevná špirála v elektrickom ohrievači. Obyčajne som sa rada vyhrievala v ich teple, no tentokrát som si uvedomila, že mi to vôbec nie je príjemné, ba naopak, spaľujú moje telo. Prekvapilo ma to. Energia pritekajúcich myšlienok ma prepaľovala a dostávala moju hlavu i telo do trýznivého spaľujúceho žiaru. Nadobudla som pocit, že ak budem ešte chvíľu myslieť, tak zhorím. Ak chcem prežiť, musím sa ich zbaviť a prestať myslieť. Snažila som sa rýchlo vyčistiť hlavu od všetkých myšlienok, no stále prichádzali nové a nové. Boj s vtieravými myšlienkami ma natoľko vyčerpal, že som veľakrát unavená upadala do spánku.

Ani spánok však nebol vyslobodzujúci ako zvyčajne, lebo myšlienky stále dobiedzali, dokonca som pred nimi neutiekla ani v snoch. Kam ale pred nimi ujsť?! Snáď najlepšie bude si ich nevšímať. Veď aj najotrlejšia nevítaná návšteva odíde, keď si ju nevšímate. Tak som s nimi prestala bojovať a myšlienky začali plynúť okolo mňa. Upokojila som sa a vzápätí som zistila, že nie všetky majú tú horúcu ničiacu energiu. Medzi tým ukričaným rámusom som objavila tiché hlásky. Zdanlivo síce prehliadnuteľné, ale v sile svojho mlčanlivého pokoja také liečivé! Už som nerozmýšľala, len som ich pozorovala a pocitovo triedila. Triedila som z nich tie tiché myšlienky, ktoré k sebe pustím. Dopad ich liečivej chladnej tíšiny na moje rozpálené telo vyvolal naopak pocit tepla príjemného. Telo sa pomaly uzdravovalo.

Ako každý výlet, nakoniec i tento nevítaný ma vytrhol zo všednosti bežných dní a preniesol do iného sveta. A poznáte to sami ako po každom návrate chvíľu trvá, než sa opäť dostaneme do okolitej reality. Tá sa nás snaží zase rýchlo pohltiť, no my sa stále ešte snažíme uchovať vo svojom svete nové zážitky z výletu. Tie sa však pomaly rozplývajú ako práve dopozeraný film. Ja som sa tiež už vrátila, som zdravá a zase v pracovnom nasadení. Zatiaľ si stále v sebe nesiem poznanie horúcej a spaľujúcej energie niektorých myšlienok. Ešte presne neviem ako s tým uvedomením naložím. Zatiaľ len viem, že by som boľavé poznanie minulých dní v sebe rada udržala a pozitívne ho preniesla do dní dnešných i tých budúcich.

S úctou

vyzdravená Želmíra Macháčková