Ubehol ďalší mesiac. Čas letí ako voda a ja by som sa mala opäť zamyslieť. Vonku krásne potichučky prší a ja mám v hlave prázdno a ticho. Navyše vôbec nemám chuť tento božský stav znečisťovať nejakými myšlienkami. Často presne po takomto stave túžim, no nie vždy sa doň tak ľahko dostanem. A naraz ma prepadol a práve dnes, keď musím. Inokedy by ma to znervóznilo (lebo veď musím), no napodiv dnes som napriek tomu pokojná a vďačná.
Obyčajne ma deň hneď od rána pohltí radom akcií, ktoré čakajú na moju reakciu. Pri každej je treba niečo urobiť, takže musím konať, a to sa bez myslenia nedá. No, pravdepodobne možno aj dá, len ja to neviem. A tak myslím často, vlastne takmer stále. Dokonca aj vtedy, keď nemusím, lebo vtedy sa hlásia myšlienky, ktoré som si predtým nevšímala a zaháňala. Odrazu majú pocit, že prišiel ich čas a musia na seba upozorniť, lebo sa považujú za veľmi dôležité. A tak sú mi bezmyšlienkové chvíle vzácne.
No, a dnes nastal ten čas – čas pokoja, stav ticha, beztiaže (kedy ma neťaží myslenie), len čisté bytie. Myšlienky sa nestratili, len plynú mimo mňa a ja ich nepovšimnuto nechávam. Dnes mám v hlave dovolenku. Užívam si to a verím, že mi doprajete tento stav. Aj ja vám. Porozmýšľajte, či by ste nemali chuť sa pridať …
S úctou
žičlivá Želmíra Macháčková