Tak si myslím, že treba sa umyť

Pravdepodobne neexistuje domácnosť, v ktorej by nebolo zrkadlo. Vec, vďaka ktorej vieme ako vyzeráme. Kontrolujeme si v ňom svoj obraz a upravujeme svoj vzhľad, aby sme mohli vyraziť medzi ľudí v ústrety novému dňu. Ľudia vždy používali zrkadlá, odvtedy ako sa spozorovali v hladine vody, aby videli, kde sú špinaví, a umyli sa.

Zrkadlom národa je vláda. Keď sa na ňu pozeráme, akoby sme videli svoj vlastný obraz. Ak sa nám nepáči, možno by nám pomohlo uvedomiť si, že ju my volíme, a podľa nášho uváženia. Volíme zástupcov spomedzi nás.

Keď sa však pozeráme na konanie vlády, vidíme nestabilitu, a vôbec sa nám to nepáči. Dokonca na ňu nadávame, alebo na tých, čo jej dali hlas, dokonca tých hore ignorujeme. Nič z toho nám však asi nepomôže, nič sa tým nezmení. Dokonca tušíme, že nič sa nezmení ani ďalšími voľbami.

Hovoríme im blázni, nekompetentní, dokonca znova zlodeji, starajúci sa iba o seba, či ľudia neschopní sebareflexie alebo chudáci, ktorí majú smolu, že prišli akurát v kovidovej dobe. Vidíme ich, alebo skôr seba, ako odraz v zrkadle?

Keď zbadáme zašpinenú vlastnú tvár, nezačneme nadávať zrkadlu, že sme špinaví, ani si mu nesťažujeme, že sme chudáci. Tiež nám nepomôže nadávať na toho, kto nás zašpinil a už vonkoncom nie zrkadlo ignorovať. A hovoriť si, že však sme špinaví len trocha alebo dokonca vôbec …? Nech tak alebo tak, nič to nezmení na tom, že zostávame špinaví. Pomohlo by skôr posvietiť si na seba, dôkladne sa v zrkadle obzrieť a potom sa umyť, a zamyslieť sa, čo nabudúce urobiť inak, aby sme sa tak nezašpinili znovu.

Kráčajúc životom je prirodzené, že sa ušpiníme. Sami si na tvár nevidíme, máme však zrkadlo. Vďaka nemu vieme ako to s nami je a môžeme konať.
s úctou

ušmudlaná Želmíra Macháčková