Tak si myslím, že všetko je inak

Keď som bola malá, tešila som sa na rok 2000. Tešila som sa na to, že už budem dospelá, že už budem všetko chápať, všetko vedieť a všetko mi bude jasné. Keď rok 2000 prišiel, pochopila som, že detské predstavy „všetkovedenia“ sa nekonajú, no nevzdala som to.

Čas išiel ďalej. Zberala som vedomosti, skúsenosti a pomaly som tomu začínala prichádzať na koreň. Prijala som, že niektoré veci jednoducho podľa mojich predstav nebudú, no ostatné veci začali fungovať tak, ako som chcela. Nastavila som si, teda, pravidlá a postupy, ako prísť opakovane k dobrému výsledku – a všetko vychádzalo. Jednoducho, rok 2000 z mojich predstáv iba meškal. Potom sa čas akoby zastavil a ja som „zaspala“ s ním.

V tomto „osvietenom“ období sa blížil rok 2012 a všetci okolo hovorili niečo o konci sveta. Niektorí sa naň dokonca poctivo pripravovali – jedni očakávali prírodné katastrofy, iní vojny, ďalší len niečo neidentifikovateľné, no jednoznačne zlé. Niektorí sa tomu smiali. V tej dobe sa mi do rúk dostal text, ktorý hovoril o tom, že onen očakávaný koniec sveta nie je konkrétny deň a ani nie je o katastrofách. V tom texte sa písalo o prevratných zmenách. Vraj, postupne prídu zmeny, ktoré budeme ťažko prijímať, budú častejšie, turbulentnejšie, avšak hlavne už neprehliadnuteľné. Nové udalosti budú na nás vyvíjať čím ďalej, tým väčší tlak a v niektorých z nás môžu vyvolať beznádej a dokonca až pocit konca, ku ktorému sa svet rúti.

Prišiel prorokovaný 21. december, prešiel aj posledný deň roku 2012 a … nič.

Rok 2013 začal pre väčšinu z nás úplne obyčajne. Všetko šlo zdanlivo normálne ďalej, no postupne sa začalo stále viac hovoriť o tom, že doba je rýchla, že čas letí stále rýchlejšie, že všetko okolo nás sa dajako rýchlo vyvíja a ešte rýchlejšie mení. Veľa vecí už nestíhame robiť, sledovať, ani chápať a tak zmeny síce boli častejšie, rýchlejšie, ale nijako zvlášť sme im neprikladali význam. Len sme, niektorí, začali mať už pocit, že takto to donekonečna ísť nemôže…

Čas letel a nenápadne, úplne obyčajne, ako každý iný rok, prišiel aj rok 2020. Rok, ktorý už dnes môžeme smelo nazvať skutočným rokom zmien. Spustilo sa to ako domino. Udalosti, ktoré v uplynulom roku nastali, v každom z nás spôsobili neprehliadnuteľné zmeny, v osobných životoch, a zasiahli nás v niečom podstatnom. Každého z nás udalosti a zmeny zasiahli niekde inde, avšak mali niečo spoločné, presne ako bolo v spomínanom texte – sú neprehliadnuteľné, ťažko sa prijímajú a vyvíjajú na nás stále väčší a väčší tlak.

Ten text mal však aj druhú časť – v nej sa písalo, že sa netreba báť. Zmeny a udalosti síce vyvinú veľký tlak na naše vedomie, no, keď sa zastavíme a v kľude, nehybne budeme pozorovať svet okolo seba, uzrieme, čo sme doteraz nevideli a časom to i pochopíme. Rozšíri sa tak naše vedomie a uvidíme za obzor. Treba však urobiť to, čo nám azda ide najťažšie – zastaviť sa a zostať nehybne ticho stáť a pozorovať.

Častokrát si na ten text spomeniem, keď mám pocit konca. Vtedy sa učím byť v sebe a v kľude. Len pozorovať a nekonať. Vtedy vidím bránu a za ňou úzku cestu, po ktorej sa treba s odvahou vydať. Jedinú, ktorá nie je slepá. O tom však už píše iný text, starý 4000 rokov.

A tak nám, teda, všetkým do roku 2021 želám, aby sme každý našli tú svoju bránu, i keď bude tesná a nebáli sa ísť vlastnou cestou, i keď bude úzka.

S úctou putujúca
Želmíra Macháčková