Muži a ženy, demokracia, to sú často skloňované témy. Zdanlivo takmer nesúvisiace, no iba zdanlivo. Pred rokom som navštívila republiku Palau, malých 26 ostrovčekov ležiacich v Mikronézii. Zaujímavá je tým, že patrí k najmenším štátom na svete a jej cca 20.000 obyvateľov obýva 6 prístupných ostrovov. Pri poznávaní nádhernej prírody nás domorodkyňa, rozprávajúc o histórii, priviedla i do parlamentu a do kancelárie prezidenta. Čo ma trochu šokovalo, nikde žiadna ochranka. Potom mi napadlo, veď načo? Palau je síce štát, ale veľkosťou vlastne taká Skalica a náš primátor tiež nemá ochranku…
Stojac pred prezidentskou kanceláriou som sa spýtala: „Kto u vás vládne?“ (mala som na mysli prezidenta alebo premiéra) a dostala som odpoveď: „Boss.“
Boss??? V štáte?! Overujem si, či v tej našej „angličtine“ dobre rozumiem. No pokojne zopakovala: „Boss, u nás v rodine vládne boss.“ Aha, napadá mi, rodina = základná bunka spoločnosti, rodina tu je viac ako vláda. Nakazená indiánkami vravím:
„Niečo ako náčelník? Alebo starešina? Najstarší člen rodiny?“
„Nie. Boss je volený, ako ženy potrebujú, a riadi celý rodinný klan.“
„Ako – ženy potrebujú???“ nechápem.
„Áno, my ženy vieme, čo potrebujeme a volíme ho my, ženy.“
„Rozumiem dobre, že volia iba ženy?“ ujasňujem si.
„Áno, iba ženy a volený môže byť iba muž. Muži sú volení a ženy volia.“ Toto bolo síce proti môjmu celkovému chápaniu rovnosti a rovnoprávnosti, ale O. K., beriem na vedomie. Poznačená civilizáciou sa pýtam: „Na aké volebné obdobie ho volíte?“
Nechápavo si ujasňuje: „Obdobie? Aké obdobie? No, dokiaľ sa nám páči a robí, čo potrebujeme.“
Tak to už valím oči a chvíľu mi trvá prijať túto informáciu. Deformovaná našou civilizovanou demokraciou sa pýtam: „A volíte nadpolovičnou väčšinou alebo 2/3-novou?“
Opäť schytám nechápavý pohľad a trpezlivo mi vysvetľuje: „Nie, jednohlasne.“
„Jednohlasne???“ vyhŕknem. „To sa všetky zhodnete na jednom? Veď to musí trvať!“
A ona opäť pokojne, až matersky vysvetľuje: „Prečo dlho? My nemáme čas sa dlho dohadovať, doma čakajú hladné deti, treba variť, úlohy písať, prať… Jedného si zvolíme a hotovo. A nech sa stará.“
Tak to som už musela vyzerať ako retardovaná. Hľadela som na ňu nechápavo a so spadnutou bradou. Rozmýšľala som nad tým dlho a pomaly mi dochádzalo, že som asi našla najdemokratickejší volebný systém na svete. Systém, ktorý rešpektuje prirodzené predurčenie mužov a žien. Popustila som uzdu fantázii a predstavila si Skalicu, keby primátor a poslanci boli iba muži (k tomu nemáme ďaleko) a volili ich iba ženy (tak toto by bola revolučná myšlienka!). Hlavou mi prebehlo – akože to hovorila babka? Muž je hlavou rodiny a žena krkom…
Asi som našla miesto na svete, kde to skutočne a prirodzene žijú. No predovšetkým sú s tým spokojní stovky rokov a funguje to. 🙂
S úctou
volička Želmíra Macháčková