Tak si myslím, že by sme mali spolu viacej a verejne rozprávať

Narodila som sa a celý môj svet som bola ja a moja rodina. Neskôr ma zvedavosť a život donútili vyjsť z tohto chráneného územia a postupne som vo svete hľadala svoje miesto. Začala som ten svet spoznávať a s pribúdajúcim vekom som sa ho učila rozoznávať a chápať v širších súvislostiach. Uvedomila som si zodpovednosť voči sebe, voči rodine a neskôr voči všetkým a aj to, že všetci tvoria spoločnosť.

Do určitého veku som iba brala. Až neskôr som začala dávať, predovšetkým rodine a vracať rodičom. Neskôr prišiel pocit, že by sa patrilo vrátiť niečo aj spoločnosti. Tento pocit ma zaskočil v novembri 2015 na Devíne, na poslednom verejnom vystúpení Antona Srholca, človeka a Skaličana, ktorý nám dal veľa a veľa pre nás obetoval. Premkol ma silný pocit viny. Viny z toho, že si užívam aj vďaka ľuďom ako on a ja sama nedávam žiadny vklad späť. Akoby som utrácala z obetavo nasporeného účtu, na ktorý som sama neprispela.

Prepadla ma skoro až hystéria chytro na účet pridať, než bude na nule. Mala som pocit, že treba dať rýchlo a dostatočne veľký vklad. Vtedy vo mne skrsla myšlienka vydávania novín a súčasne s ňou i pochybnosť – to by malo byť ono? Obyčajné noviny? V hlave mi však znela Tonkova myšlienka: „Nemôžeme všetci hrať veľkú hru. Len svoju skromnú rolu môžeme hrať na vysokej úrovni.“ Upokojila som sa a začala som svoj nápad s novinami rozoberať na drobné.

Hlavou mi však i tak lietali pochybnosti – vôkol sú predsa tucty novín… No tie, ktoré som mala na mysli od začiatku, nám predsa len chýbajú – nezávislé, ktoré si tvoria ľudia sami pre seba, teda zároveň každý pre ostatných. Noviny, ktoré budú tvoriť obraz, ako ho vidíme my, a nebudú hlásnou trúbou záujmových skupín. Noviny, ktoré si budú brať témy z nášho každodenného života a budeme si ich vyberať my. Noviny, ktoré vyjadria naše postrehy, pohľady, názory a vzájomne sa o ne podelíme. Noviny, v ktorých sa sami uvidíme ako v zrkadle, práve preto, že si ich budeme tvoriť sami. Noviny ako dialóg, nie len mnoho monológov. Noviny plné správ a nových informácií, ktoré nám rozšíria náš obzor. 🙂

A názov bol na svete! Vlastne sme si ho požičali od samotného Licharda, ktorý takýto titul vydával u nás, v Skalici, v predminulom storočí. Snáď mi/nám odpustí trúfalosť, pretože v tom prípade vie, že to robíme s najlepšími úmyslami. Nasledovať najlepších je vždy dobrý začiatok vlastnej cesty. A tak sa úvod tohto príbehu končí tým, že noviny dnes držíte v ruke. Také, aké sme si ich predstavovali – ten spomínaný priestor pre vás, kde sa môžete sami vyjadriť, podeliť sa o názory, alebo nás len upozorniť na témy, ktoré by vás zaujímali.

Nebojte sa a poďte s nami hrať každý svoju skromnú rolu. Pokúsime sa, aby bola na vysokej úrovni. Spolu.