Knihy sú plné príbehov. Z času na čas sa možno každý z nás presvedčí, že najzaujímavejšie a niekedy i najneuveriteľnejšie príbehy života sú tie skutočné. Pred nedávnom sme u nás, v Západotlači Skalica, tlačili knihu Radomila Koppa s podtitulom „Nejsilnější zážitky našich prarodičů“. Pri čítaní príbehov starých ľudí mi prišiel na um rozhovor, ktorý som pri celkom inej príležitosti mala so staršou čitateľkou Obzoru, žijúcou v našom meste. Jej život bol sledom ťažkých skúšok a napriek jej nešťastiam (alebo možno práve kvôli nim) ma prekvapoval jej optimistický pohľad na dnešnú dobu. V tejto zmätenej dobe, v ktorej často nariekame nad podmienkami žitia, som sa rozhodla osloviť majiteľku toho života znovu a poprosiť ju, aby sa o pohľad na život podelila s nami všetkými. Ako sme sľúbili, nebudeme menovať, lebo nie je tak dôležité čí je to postoj k životu, ale aký je … V každom prípade pani patrí vďaka za jej dobrú vôľu. Možno jej slová budú pre nás všetkých inšpiráciou pre väčšiu pokoru a rozlíšenie podstatného od nepodstatného.
Čítajte jej slová:
NOVÉ ZLATÉ ČASY
Veľa ľudí dnes brble, nadáva, smúti, že nevidí svoje deti a pritom si neuvedomuje, ako je dobré, že majú telefóny. Keď sa ľudia trápia, narušujú si vlastnú psychiku a sami si tak ubližujú. Keby som aj bola rok zatvorená, musíme to vydržať. Musíme pochopiť, že brblenie nám nepomôže. Žiadne obmedzenia nie sú až tak ťažké. Mne to nevadí, dá sa to prežiť. Máme jedlo, teplo, vodu, to je raj na zemi po tom čo som prežila. Ešte i dnes sa trasiem, keď vidím filmy z druhej svetovej vojny. Všetko to znova prežívam. Bola som dieťa, mnohému som nerozumela a veľa veci stále neviem, ale čo si pamätám, to je dodnes veľmi živé, a ťažko sa spomína.
BOLA SOM LEN DIEŤA
Keď začala vojna, žili sme v Mníšku nad Hnilcom. Boli sme karpatskí Nemci. Bolo tam veľa Nemcov a Maďarov. Mama bola Nemka, otec Maďar. Avšak všetci sme vedeli po slovensky. Slovensko bol náš domov. Odrazu sme nepatrili nikam. V tom vojnovom stave Nemci odoberali deti. Prišli nákladné autá a zbierali deti po rodinách. Nás zachránilo, že sme mali za záhradou tetu. Bola bezdetná a tam sme sa schovali. Vtedy sme sa ešte zachránili. V jeden deň predsa len ozbrojení Nemci zabúchali na dvere. Behom polhodiny mama musela zbaliť seba, mňa, sedemročnú, päťročnú sestru a babku. Sama mama mala tridsaťtri rokov. Autami nás odviezli rovno do Zakopaného, kde nás zložili na lúke. Bol november a spali sme vonku. Ďalší deň nás naložili do vozňov pre dobytok a viezli nás niekoľko dní. Von nesmel nikto. Boli sme hladní, vykonávali sme potrebu tam, kde sme boli a medzi nami boli mŕtvi. Nemci sa divili, že rozprávame nemecky, ale nikoho nezaujímalo prečo. V akejsi stanici mŕtvych vyhádzali a nás odvliekli do Osvienčimu. Bolo tam veľa barakov a málo mužov, a ak, tak starých. Mladých vytriedili inde a už sme ich viac nevideli. Bola som len dieťa a ničomu som nerozumela. Sťahovali nás z baraku do baraku, starých a chorých bili a mladších, ktorí pomáhali nemohúcim, bili tiež. Bili, bili a bili … Všetkých vidíte iba nariekať, zomierať. Strach, strach, len strach. Ničomu som nerozumela, plakali sme so sestrou od hladu, ale bola som pod ochrannými krídlami mamy. Keby som nebola s mamou, neprežijem.
HLAD, ZIMA A STRACH
Jesť sme dostavali neolúpanú surovú, nastrúhanú sparenú repu, alebo kapustovú vodu. Občas zemiakovú, ale do celého kotla dali pár zemiakov, chlieb sme nepoznali. Boli sme špinaví, zavšivavení. Šatová voš bola úzka, sivá a vlasová tlstá. Boli sme tak veľmi hladní, že sme mali chuť tie tlsté vši zjesť. Keď niekto zomrel, ostatní si rozobrali jeho šaty a topánky a obliekli si to. Babka bola chorá, mama sa starala, aby nenariekala, inak by ju zobrali. Starí a nemohúci spali na dolných pričniach, mladí hore. Na zemi sme spali s mamou aj my, deti, lebo z hornej prične by sme spadli. Bolo mi jedno kde, ja som sa cítila v bezpečí, bola som pri mame. Na zemi sme sa tlačili všetci k sebe, len aby sme mali aspoň trochu tepla.
AJ VOJNA MÁ KONIEC
Mali sme šťastie, že sme sa dočkali konca vojny. Nevedeli sme však, že už je koniec. Nebolo žiadne rádio, nemali sme žiadne informácie. Len odrazu Nemci zmizli. Vždy stále vrieskali a bili nás za každú maličkosť a naraz bolo ticho. Vyšli sme von a všetko bolo prázdne. Vytvorili sme skupinky asi po šesťdesiatich ľuďoch a pustili sme sa pešo domov. Netuším, ako sme sa dostali do Českej Lipy, len si pamätám, že sme celé dni len išli a išli. Prišli sme tam do školy a dali sme sa trošku do poriadku. Každú chvíľu sme však museli utekať do pivnice ukryť sa pred bombardovaním. Raz som presedela nálet pri človeku, ktorý bol mŕtvy. O hygiene a jedle ani nie je čo hovoriť. Potom sme putovali ďalej. Občas sme išli dve tri zastávky vlakom a tak sme došli do Ružomberka. Sedeli sme na laviciach pred nádražím a tam už hliadkovali Rusi. Nedalo sa ísť ďalej vlakom, lebo Nemci vyhodili most, aby Rusi nemohli za nimi a tak sme čakali. Prišiel Rus k starému dedkovi, sediacemu vedľa mňa a niečo sa pýtal. My sme nikto nevedeli rusky, dedko odpovedal nemecky. Niečo sa dohadovali nemecky a odrazu Rus pri mne toho dedka odstrelil. Mŕtvy sa zvalil na mňa …
Dostali sme sa do Margecian. V Margecanoch boli hliadky so samopalmi, už Slováci. Presne neviem kto to bol, asi odbojári. Bola som dieťa, pre mňa to boli naši civilisti so zbraňami. My v handrách, napoly bosí, vychudnutí – odvliekli nás násilím do kaštieľa, tam sme prespali na pôde. Ponižovali nás, pre zmenu za to, že sme boli Nemci. Druhý deň nás odviedli na nádvorie do kolkárne, zvliekli z nás šaty, spálili ich, odvšivili, nás umyli, obliekli a dali nám najesť. Rozdelili nás a pozatvárali. Už sme sa však mohli umývať, napiť, najesť, tak to už nebolo také hrozné ako v lágri.
ZASE NA ÚTEKU
Otec bol v americkej armáde, spolubojovníci ho volali do Ameriky, on šiel však domov, za nami, veril, že nás nájde. Vrátil sa, hľadal nás doma, ale nenašiel. Už sa vedelo, že na Turzove je tábor. My sme mohli ísť z Osvienčimu do Nemecka, ale mama nechcela, že by nás tam otec nenašiel. Tak sa rozhodla ísť s nami domov, i keď na východe boli ešte veľké boje. Keď nás držali v Turzove v kaštieli, mama poviazala prestieradla a z poschodia z balkónika nás púšťali dole, von – najskôr mňa, potom sestru a nakoniec chorú babku. Po jednom nás mama vodila do lesa. Našťastie to tam poznala, lebo všade boli hliadky. Bol máj 1945, bola jasná noc. Posadila ma pod jedličku pod brehom a vrátila sa po sestru. Sedela som tam sama, ponad mňa chodila stráž. Mama nás tak postupne povodila do lesa. Prešli sme cez most. Netuším ako nás previedla, lebo ten most bol strážený. Len si pamätám ako sme išli nocou a za mostom sme sa stretli v lese s otcom. Nevideli sme sa viac ako rok. Dodnes je mi záhadou ako to s mamou zorganizovali, nikdy sme sa k tomu nevrátili. Nebavili sme sa o tej dobe, nechceli sme.
Putovali sme vždy len v noci, cez deň sme sa schovávali v kopách sena, pretože všade boli banderovci. Pred vojnou otec chodil cez les a dolinou k rodičom. Brával ma tiež, tak som bola zvyknutá chodiť. Banderovcom sme sa vyhli a vyšli sme tak až na Medzevské Hámre a dole sme zišli na stanicu v Medzeve. Rodina nás čakala na bicykloch a na nich nás všetkých previezli do Moldavy. Keď už sme boli u babky v Moldave, bolo dobre. Mala kravu, sliepky, mohli sme sa umyť a každý deň sme si oprali šaty. Keď nás kúpali v plechovej vani na dvore, tak sme sa cítili šťastne. Pripadali sme si ako v siedmom nebi, aj keď sme mali so sestrou jedny tepláky, jedno tričko, jedny tenisky. Ja som ich mala do školy doobeda, ona poobede, ale boli sme rady, že sme vôbec mohli do školy ísť! Žili sme veľmi skromne, ale v porovnaní s lágrom … Dnes sme rozmaznaní, robí nám problém uskromniť sa a pritom si málo vážime, čo mame. Viem, že každý máme iné ťažkosti, mladé rodiny majú hypotéky, je málo práce. Každý máme niečo, ale všetko sa da prežiť.
POSLEDNÝ Z DOMOVOV
Od mamy to musela byt obrovská odvaha viesť nás tým lesom a mostom, plných stráží. Myslela som na to vždy, keď som tam neskôr rada chodievala na huby. Poznám ten les, kde je dnes rekreačná oblasť, aj chodníky v ňom. Je tam toľko čučoriedok, ako modré more. Život ubehol a nebol jednoduchý. Jediné, čo ma za vojny zachránilo, bolo, že som bola s mamou a potom som ju mala pri sebe až do jej 99 a pol rokov. Mala som dvoch synov. Celý život som šetrila, aby sme mali dostatok. Po robote som chodila aj na tie čučoriedky a predávala som ich, aby som nebola na starobu na nikoho odkázaná. Dostala som však porážku, mohla som len jesť a rozprávať, chodiť som nemohla. Staral sa o mňa syn, ktorý disponoval mojimi financiami. Bol inteligentný, modré z neba by mi zniesol. Keď som išla do penziónu, bolo to rýchlo. Čakala som, kedy bude voľné miesto a odrazu, v sobotu syn prišiel a oznámil mi, že je voľné a v pondelok nastupujem. Bolo to narýchlo, pobalila som sa, v pondelok zamkla byt a išla. Pripomínalo mi to ako keď sme išli do lágru – zamkli sme za všetkým a išli. Neskôr som zistila, že syn všetko pregembloval. Nakoniec si zobral život. Mám ešte druhého syna, v Taliansku. Vnučky jednu na východe a druhú v Prahe. V Skalici som sama.
ŽIŤ V KAŽDEJ CHVÍLI
Tu, v zariadení sa máme dobre. Som za to vďačná. Žiadne zmätky, všetko funguje. V porovnaní s tým chaosom, čo je dnes v spoločnosti, u nás v zariadení je dobre. Áno, sme smutní, sme tu sami, odrezaní, ale kontakt máme. Sú telefóny, skype, … vychádzajú nám v ústrety ako sa len dá. Už len, aby sme boli zdraví. Samozrejme, že občas si poplačem, ale treba sa potom zobrať a ísť ďalej. Bojujem. Aj koronu som dostala, schudla som, nevládala som jesť, mala som ťažký kašeľ. Nevedela som chodiť, nevládala som udržať rýchlovarnú kanvicu, ale prežila som, aj koronu. Už zasa varím a pečiem. Život ide ďalej, žiť musíme. Prirovnávam sa k tým, čo sa majú horšie. Ja môžem jesť, piť, chodiť a mám teplo.
AJ TELO AJ DUŠU
Kde som zobrala silu? Ďakujem Bohu, že to dokážem všetko zniesť a zvládnuť. Určite ma mnohokrát v živote zachránila kondícia. Aj na ceste domov z lágru, aj po porážke. Vždy sme chodili po lesoch, neskôr som veľa športovala, mala veľa turistiky, stále som bola v pohybe a keď som potom nemohla chodiť, a učila sa znova, to ma asi zachránilo. Dnes už zase chodím, a rýchlo, i keď s chodítkom.
Nie však iba telo, ale aj dušu treba kŕmiť. Je skutočným balzamom na dušu ísť po lese pri východe slnka a pozorovať pavučinky, počuť ticho v lese. Keď som aj nevládala chodiť, dala som sa vyviezť do lesa a išla som aspoň trochu cestičkou, s dvomi barlami, zbierala som bylinky. Vnímam tú krásu, každý lístok obdivujem, rozpravám sa so stromami a pozerám do neba. Príroda nás vylieči. Nie je to vždy ľahké, ale neľutujem sa, nenariekam nad sebou. Aj mne je niekedy ťažko, aj si poplačem,
ale potom vstanem a žijem ďalej.
Želmíra Macháčková