Aj pri malej veľkosti a počte obyvateľov našej krajiny si nevieme dosť dobre predstaviť, že by sme sa dokázali v rôznych dokumentoch, zoznamoch i živote odlíšiť, keby sme nemali priezviská. Najväčšiu radosť z priezvisk majú asi poštárky.
O to nepochopiteľnejšie je, ako to poštárky riešia napríklad na Islande. Sme zvyknutí na to, že v absolútnej väčšine prípadov má celá rodina rovnaké priezvisko, inak si to nevieme predstaviť. Na spomínanom Islande však po svadbe manželka nepreberá meno svojho manžela a ich deti majú priezvisko utvorené z krstného mena otca, ku ktorému sa pripojí -son, keď je to syn, alebo -dóttir, keď je to dcéra. Teda, ak sa Gustavovi Olafssonovi a Kristin Ericssdóttir narodí dcéra Alma, tak sa bude volať Alma Gustavsdóttir. A tak sa rodičia volajú inak, dcéry inak, synovia inak. Buďme radi aspoň v tomto prípade, že nežijeme na Islande.
Ani u nás však neboli priezviská súčasťou mena odnepamäti. O tom, ako sme prišli k priezviskám, bude v našom novom seriáli článkov rozprávať genealóg, skalický rodák a bývalý pracovník Záhorského múzea, Vladimír Petrovič. V prvej časti približuje vo všeobecnosti problematiku priezvisk na našom území a v našej histórii a v nadväzujúcej sérii textov na pokračovanie sa bude venovať pôvodu a histórii najznámejších priezvisk priamo zo Skalice.
Ako nám prišli na meno
Priezviská, ktoré dnes bežne používame a identifikujú nás v spoločnosti, začali vznikať postupne, najskôr u šľachty v podobe prídomkov. Prvé takéto prídomky sa objavili v Európe v 9. storočí v Benátkach. Odtiaľ sa ich používanie rozšírilo po celom severnom Taliansku a do južného Francúzka (v 10. storočí), v 11. storočí ďalej do Katalánska, severného Francúzka a následne v 12. storočí do Anglicka a Švajčiarska. V strednej Európe sa prídomky, resp. priezviská, objavujú v 14. storočí a ich rozvoj nastal v 15. storočí. Tiež najskôr u šľachty, potom u mešťanov a slobodných sedliakov. Vývoj spoločnosti a zdokonaľovanie verejnej správy si vyžadovalo presnú evidenciu osôb.
Aj tieto príčiny viedli k ustaľovaniu používania priezvisk. Súviselo to najmä s potrebou rozlíšiť obyvateľov v rôznych daňových a hospodárskych súpisoch. V 16. storočí už priezvisko používala väčšina obyvateľov. Nebolo však prísne dedičné. Stávalo sa, že na deti sa „nalepilo“ iné priezvisko. Dedičné priezviská sa vyvíjali postupne z nededičných priezvisk, ktorými sa odlišovali ľudia rovnakého mena v obciach, či mestách. Samotné slovo priezvisko (česky příjmení) naznačuje druhotný vzťah k osobnému menu, pretože stálo vždy len „pri mene“ a dopĺňalo ho. Na význame získavalo až vo chvíli, ak označenie osobným menom nestačilo k odlíšeniu osôb.
KAŽDÝ MÁME RIADOK V MATRIKE
Používanie priezvisk podporil aj fakt, že v rímskokatolíckej cirkvi boli zavedené evidenčné knihy – matriky a to na základe predpisu Tridentského koncilu, ktorý rokoval o reforme manželského práva. Tento sa na svojom 24. sedení v novembri 1563 uzniesol, že farári musia mať knihu, do ktorej zapíšu mená snúbencov, svedkov a deň a miesto sobáša. Nariadenie o vedení krstných matrík zasa súviselo s krstnými rodičmi a stalo sa tak rozhodnutím pápeža Pia V. „Inter Omnes“ z júna 1566. Pri krstných zápisoch malo figurovať meno a priezvisko krsteného a mená a priezviská krstných rodičov. Tieto nariadenia sa však do praxe dostávali veľmi pomaly.
Obrat nastáva až v priebehu prvej polovice 17. storočia, čo súviselo s tlakom cirkevnej vrchnosti na zavedenie týchto matrík. Rímsky rituál z roku 1614 zaviedol aj úmrtné matriky, aj s ukážkou zápisov. V priebehu prvej polovice 17. storočia sú matriky na farách aj skutočne vedené. Zápisy do nich však boli zaznamenávané s rôznou dôslednosťou a vždy to záviselo na osobnosti kňaza. Najstaršie matriky boli vedené latinsky. Patentmi cisára Jozefa II. z rokov 1781 a 1784 boli matriky vyhlásené za úradné knihy. Cisár ustanovil, že kňazi sú povinní viesť tri druhy matrík – pokrstených, sobášených a zomretých. Jozefovi II. vďačíme i za to, že sa používanie priezvisk stalo povinným. Nariadil to Patentom z 1. 11. 1786. V roku 1895 boli zavedené štátne matriky.
ANI MENO NIE JE NEMENNÉ
Stáročný vývoj, ktorým priezviská prešli, zanechal svoje stopy a v priezviskách sa odrážajú nielen hláskoslovné, morfologické a lexikálne zmeny, ale aj spoločenské, ktorými národ prechádzal. Medzi priezviskami sa vyskytujú aj také, ktoré vznikli zo slov už storočia nepoužívaných, pretože označovali funkcie a veci, ktoré z bežného života už vymizli, alebo svoj význam zmenili. Význam priezvisk, ktorých pôvod nevieme objasniť, nám mnohokrát pomôže zistiť etymológia – veda, zaoberajúca sa pôvodom a prvotným významom slov. Niektoré priezviská si môžeme vyložiť niekoľkými spôsobmi, podľa toho kedy a kde vznikali. Výklad nie je vždy stopercentný a často sa musíme uspokojiť iba s alternatívou vzniku – dohadom, ale vždy musí byť táto alternatíva opretá o znalosť vývoja jazyka a najmä kultúrno historických reálií.
ČO TO O NÁS HOVORÍ?
Väčšina priezvisk vznikla spontánne a boli využité rôzne aspekty života, či už zamestnanie (Kováč, Kollár, Drotár, Pekár, Uhliarik, Knihár), teritoriálny pôvod (Kurimský, Trstenský, Pardubský, Biksád, Kovalovský, Vrchovský), národnosť a etnicita (Tóth, Chorvát, Slovák, Cigán, Čech), špecifické vlastnosti človeka, podobné rôznym druhom zvierat a rastlín (Liška, Mravec, Stehlík, Trnka, Špaček, Baran, Jedlička, Petrželka, Petržala), vizáž a vlastnosti človeka (Trúba, Blaha, Hladký, Okáč, Kalivoda, Belaj, Nejeschleba), majetnosť a spoločenské postavenie (Želiar, Gazda, Bohatý), ale i mnoho iných, ako napríklad od otcovského mena (Marek, Ivánek, Michalovič, Hurban, Macháček, Pavelka, Petrovič, Urbančík), či predmetov dennej potreby (Bednárik, Obrtlík, Bečka, Záruba, Barák, Hrebíček). Tými skalickými sa budeme zaoberať v nasledujúcich častiach.