Osídlenie Skalice židovským obyvateľstvom sa datuje od neskorého stredoveku. Existencia náboženskej obce je doložená už v 14. storočí a niekoľko židovských obchodníkov sa spomína v listinách z roku 1406. V roku 1453 prepukli v meste protižidovské nepokoje, miestni obyvatelia fyzicky napadli židov, podpálili a plienili ich domy, zdevastovali židovský cintorín. Podľa listiny z roku 1699 sa židovskí obchodníci zo Skalice významne podieľali na prevoze tovaru medzi Uhorskom, Moravou a Českom. Magistrát mesta Skalica z rokov 1676, 1677 a 1701 zaznamenal snahu mešťanov o vypovedanie židov z mesta. V roku 1746 bolo v Skalici evidovaných 12 židovských daňovníkov a celkom 63 osôb. Židovská komunita si v roku 1781 založila vlastnú školu. V roku 1784 bolo v meste 23 židovských domácností, spolu 115 osôb. V 19. storočí sa židovská komunita naďalej rozvíjala a náboženská obec zveľaďovala, koncom šesťdesiatych rokov v meste žilo 260 židov. Pri sčítaní ľudu v roku 1930 sa 51 percent židov prihlásilo k židovskej národnosti a zvyšok k československej národnosti. Od začiatku 20. storočia do konca tridsiatych rokov (1940) prechádzalo spolužitie ostatných obyvateľov Slovenska s príslušníkmi židovskej komunity viacerými fázami.
ZAČIATOK KONCA
Dňa 9. septembra 1941 vydal Slovenský štát nariadenie o právnom postavení židov. „Židovský kódex“ ustanovil na Slovensku osobitný právny režim občanov židovského vierovyznania, ktorí ním stratili občianske práva. V podstate stratili aj právo na život. Minimálne na to, aby si mohli určovať aký bude. Dňa 25. marca 2022 uplynulo presne osemdesiat rokov od prvého židovského transportu z územia Slovenska. Vlak odchádzal z Popradu o 20.20 a transport tvorili len ženy, ktoré nastupovali do dvadsiatich piatich dobytčích vagónov. Do každého ich nastúpilo štyridsať. Transportu židov sa nevyhlo ani mesto Skalica…
NECHCENÉ DETI MESTA
Prvé protižidovské opatrenia boli zavedené po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938. Antisemitizmus sa vyhrotil v protižidovských demonštráciách, heslách a rozbíjaní okien na židovských domoch. Po vzniku vojnového Slovenského štátu sa Skalica nachádzala v ochrannej zóne nemeckej armády. Protižidovský prúd v meste vyvrcholil po príchode nemeckého vojska do mesta, keď si nemeckí vojaci nechali pred budovou okresného úradu umývať autá skalickými židmi. Protižidovská nálada sa stupňovala spolu s opatreniami, ktoré proti židom robila slovenská vláda. Židia cítili, že sa protižidovská politika bude vyostrovať, a snažili sa zachrániť rôznymi spôsobmi. Niektorí sa pokúšali dostať do cudziny, iní sa dávali pokrstiť. Nie z vlastného náboženského presvedčenia. ale iba pre to, aby sa „zachránili“. Takto bol pokrstený žid Viliam Klein, no jeho pokrstenie skalická verejnosť odsudzovala.
ŽIVOT PODĽA KÓDEXU
Židovský kódex obsahoval 270 paragrafov a bol jedným z najkrutejších protižidovských zákonov v Európe. Kódex možno rozdeliť do troch častí. Prvá časť obmedzila všetky základné práva. Nasledovali osobné a domové prehliadky, židia a ich majetok podliehali prísnej kontrole a evidencii, bolo zrušené listové tajomstvo, vydaný zákaz sťahovania, mohli navštevovať len židovské školy, mali zákaz zamestnania v štátnych, hospodárskych a spoločenských službách. Na uliciach museli nosiť viditeľné označenie – žltú hviezdu. Výnimku mali podľa vyhlášky ministerstva vnútra zamestnaní židia. V Skalici mali túto výnimku Vojtech Klein a Viliam Klein.
Museli sa vysťahovať z určitých častí miest a obcí, bolo im zakázané uzatvárať manželstvá s nežidmi. Taktiež nemohli cestovať mimo svoje bydlisko alebo si museli podať písomnú žiadosť. Židovské podniky a obchody museli byť označené viditeľnou tabuľkou židovský podnik, inak im hrozila pokuta päť tisíc slovenských korún. Druhá časť kódexu upravovala majetkovo právne postavenie a podľa toho im boli odobraté predmety osobného vlastníctva. Tretia časť, najrozsiahlejšia, upravovala prevod židovského majetku do „árijského“ vlastníctva. Paragraf 255 a 256 umožňoval prezidentovi republiky, aby udelil výnimku. Niektorí židia dostávali aj pracovné výnimky, napríklad lekári, veterinári a rôzni odborníci – hospodársky dôležité osoby. Za podanie žiadosti o výnimku musel žid platiť poplatok v sume od sto do tisíc korún, v závislosti od povolania – lekári platili sto, poľnohospodári tisíc. Zo Skalice dostali takúto výnimku mestský zverolekár Vojtech Klein a zubár dr. Alexander Friedlieb s rodinou.
STRATENÝ ŠTATÚT ČLOVEKA
Židia okrem toho mali aj zakázané stýkať sa s árijcami (árijec bol podľa rasistickej teórie príslušník tzv. vyššej rasy, teda nežidovskej) a zdržiavať sa na uliciach a verejných priestoroch po dvadsiatejprvej hodine. Takto bol udaný napríklad Jakub Chlamtač, ktorý sedel 17. augusta 1941 okolo dvadsiatej hodiny vo svojej izbe pri otvorenom okne, pričom okoloidúceho Antona Salaya pristavil s dotazom na sená na lúkach. Rozprávali sa asi päť minút. Prípad bol vyšetrovaný, Chlamtač sa priznal, že sa spolu rozprávali, ale na svoju obhajobu tvrdil, že o zákaze styku s árijcami nevedel.
Priestupku sa dopustila aj židovka Aurélia Beinhackerová, ktorá si 21. júna 1941 v ranných hodinách (7.30 hod.) nechala kúpiť maslo. Aurélia však vedela, že smie nakupovať na trhu až po deviatej hodine. Priestupok bol vyšetrený, dostala pokutu tisíc korún, avšak podala odvolanie, priznala sa k tomuto činu, a prosila o odpustenie pokuty, pretože sa starala v tom čase o 7-ročného syna a o 83-ročného otca. Nakoniec jej bola znížená pokuta na päťsto korún.
ROZDIELNE PRAVIDLÁ
Protižidovských opatrení, ktoré eliminovali ich život, bolo veľmi veľa. Jedným z takých bolo aj odňatie poľovných a rybárskych lístkov a povolení na držanie zbraní všetkým židom na území Slovenského štátu. Bolo im zakázané nosiť akékoľvek zbrane, strelivo alebo výbušniny. Porušenie tohto zákazu bolo trestané pokutou od 10 do 5000 korún, prípadne uväznením na 12 hodín až 14 dní. Za porušenie tohto zákazu bol prešetrovaný Leo Klein, ktorý ukrýval vo svojom dome šesť kusov ostrých, plných nábojov do pištole. Okresný súd v Skalici ho odsúdil na peňažnú pokutu vo výške päť tisíc korún, na čo sa Klein odvolal, že takú zbraň ani nemal, jeho otec bol poľovník a dané náboje sú tridsať rokov staré. Tento prípad bol vyšetrovaný od novembra 1941, trest mu bol znížený v júni 1942 na sumu tisíc korún, avšak 6. apríla 1942 bol odvezený do tábora v Seredi.
Členovia Hlinkovej gardy, polície a žandárstva 13. januára 1942 zhabali u židov zimné a kožušinové veci pre potreby armády. Albert Weissmann zo Skalice 15. januára 1942 o 9-tej hodine šiel do mesta a vystrojil sa koženou čiapkou, ktorú ako žid mal odovzdať na veliteľstve HG v Skalici. Čiapku však neodovzdal, ale provokatívne ju nosil a týmto činom budil pohoršenie, rušil verejný mier a poriadok medzi skalickým obyvateľstvom. Pobočník miestneho veliteľa HG v Skalici Štefan Maradík oznámil na tunajšej žandárskej stanici 15. januára 1942: „Videl som asi pred pol hodinou ísť po námestí Andreja Hlinku v Skalici žida Weissmanna, ktorý mal na hlave koženú čiapku a túto provokatívne používa medzi skalickým obyvateľstvom, hoci ako žid mal koženú čiapku odovzdať 10. 1. 1942 na veliteľstve HG v Skalici.“ Albert Weissmann sa dopustil činu zo zlomyseľnosti. Čiapka mu bola zhabaná a zasiela sa s udaním ako dôkazná vec. Na policajnej strážnici v Skalici bol 15. januára vypočutý za prítomnosti policajného strážnika Štefana Krakovského, priznal sa, že chodil po meste a mal na hlave koženú čiapku. Na svoje ospravedlnenie udal, že 10. 1. 1942 poslal syna Alberta na veliteľstvo HG v Skalici, aby sa tam opýtal, či podlieha odovzdaniu i kožená čiapka, ktorá je podšitá plyšom. Na túto otázku jeho synovi povedali, že sa čiapka môže nosiť, keď je podšitá plyšom. Preto čiapku verejne nosil. Trestné vyšetrovanie sa nakoniec zastavilo, lebo od posledného zasadania súdu uplynulo viac ako šesť mesiacov, a medzičasom bol A. Weissmann deportovaný.
CESTY DO NEZNÁMA
Uskutočneniu deportácií predchádzala dôsledná evidencia, tzv. súpis židov. Tento súpis ich rozdeľoval do troch kategórií: Do A kategórie patrili práceschopní do 60 rokov, bezdetné rodiny a rodiny so zdravými deťmi, narodenými pred rokom 1928. Do kategórie B patrili starci a rodiny s malými deťmi. Do kategórie C boli zaradení chorí a neschopní transportu. V samotnom meste Skalica bolo do súpisu zapísaných 68 osôb. V každom okrese bolo zriadené koncentračné stredisko pre zaistených židov z celého okresu. V Skalickom okrese bolo takéto stredisko v meste Holíč, pretože malo lepšiu polohu a aj väčší počet židov. Jedni z prvých, ktorí boli z okresu Skalica cez bratislavskú Patrónku poslaní do koncentračného tábora, bola skupina 27 mladých židovských dievčat, deportovaná z Holíča 24. marca 1942. Do koncentračného strediska Sereď boli 6. 4. 1942 deportovaní zo Skalice Julius Beinhacker (mäsiar), Ján Fischl (bývalý obchodný pomocník), Arnošt Hermann (krajčírsky pomocník), Leo Klein (bývalý obchodník), Armín Timfőld (roľník), Bedrich Weissmann (korenár), Viliam Weiss (roľník), Pavol Kepich (kovorobotník). Príslušníci hlinkovej gardy a žandári sústredili 20. apríla 1942 v Skalici celé rodiny, viac ako 130 osôb z celého okresu, a cez zberné stredisko v Žiline ich deportovali do vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Do Žiliny 24. júla boli deportovaní Klára Tolnai, Norbert Tolnai, Arnošt Fischer (súkromný úradník). Začiatkom októbra 1944 do transportu zobrali aj zverolekára Vojtecha Kleina, ktorého dovtedy chránila výnimka. Po vojne sa do mesta vrátili len zverolekár Klein a hospodár Timfőld so ženou…
Mgr. Veronika Blanáriková,
Štátny archív v Trnave,
pracovisko Archív Skalica