Milujem divadlo. Nie to každodenné, to skutočné dramatické umenie. S každým predstavením začína všetko od začiatku a na konci je napínavé hľadanie v tvárach divákov. Človek si nie je nikdy istý ako prijmú to, čo im predostierame a myšlienky, ktoré im chceme odovzdať. Niekedy odovzdávame len dobrú náladu, no často je to niečo navyše, čo diváci potrebujú. A rozdávať náladu sa treba učiť od mala.
V každej škole je veľa detí, ktoré sú bezodnou studnicou nápadov. Mňa vždy lákalo s nimi o tom komunikovať, nachádzať niečo nové a zároveň s nimi spoločne tvoriť. S dramatickou činnosťou som začala v roku 1991 v ZŠ v Radošovciach, kde som založila detský divadelný súbor DRAK, teda, Divadlo Radosti A Krásy. Táto práca ma tak napĺňala, že som v nej chcela pokračovať aj na novom mieste, na ZŠ Vajanského v Skalici. A tak som založila školský detský súbor BODKA.
Na začiatku naša práca spočíva v spoločnom čítaní, hľadaní nových rozprávok a príbehov, ktoré chceme dramatizovať. Scenár tvoríme spolu. Ja som poradný orgán, avšak deti samé húževnato pracujú a vymýšľajú. Každý sa môže vyjadriť, ostatní hodnotia jeho nápad. Dokonca, niekedy divadlo nevznikne podľa predlohy, ale si sami vytvoríme vlastný príbeh. Každý rok takto naštudujeme a vytvoríme jedno predstavenie. Deti v súbore sú z prvého aj druhého stupňa. Navzájom sa rešpektujú a na skúškach je nám vždy veselo. Spontánne sa medzi nami vytvára veľmi pekný priateľský vzťah a žiaci vždy za mnou prídu po radu, aj keď už študujú na inej škole. Hovoria, že idú na „dramaťák“ a mňa to veľmi teší a vážim si to. Chcem, aby sa im darilo a splnil sa im možno aj v tomto smere ich životný sen.
Nacvičovať začíname vždy po zimných prázdninách, dovtedy tvoríme a vyberáme vhodné nápady na scenár. Marec je pre nás dôležitý, lebo sa vždy zúčastňujeme regionálneho kola detských divadiel v Senici, kde sa rozhoduje o našom ďalšom postupe do krajského kola. Naším najväčším úspechom bola účasť na celoslovenskej súťaži Zlatá priadka v Šali s dramatizáciou rozprávky Pavla Dobšinského Trojruža, ktorej sme dali názov Ružový púčik.
Dramatická príprava detí je veľmi dôležitá z hľadiska rozvoja komunikatívnych zručností, upevňuje ich zdravé sebavedomie na verejných vystúpeniach a rozvíja tvorivosť detí v oblasti divadla, hudby a umenia. Naučia sa pracovať s rekvizitami, vytvárať dialógy, vymýšľať kostýmy a sprievodnú hudbu k predstaveniam a veľa ďalších vecí. Naučia sa tolerovať a vyjadrovať k problému. Súbor tvorí akúsi komunitu detí jedného zmýšľania. Vždy sú milo prekvapení z výsledku ich snaženia a to ich nabíja a motivuje, aby boli ešte lepší.
Počas mojej dlhoročnej dramatickej činnosti som objavila veľa talentov, ktoré pokračovali v štúdiu na dramatických konzervatóriách a VŠMU a divadlo sa pre nich stalo prioritou. Samozrejme, že nie všetci sa chcú a musia stať hercami, no sebavedomie, odvaha vystúpiť pred dav sami za seba a návyk spolupracovať s ostatnými na spoločnej veci, je vynikajúcim základom, nech sa v živote rozhodnú pre akúkoľvek dráhu.
Mgr. Jana Kutalová, učiteľka
Mám desať rokov a členom Bodky som už tretí rok. Chcel by som hrať divadlo, aj keď už budem dospelý. Baví ma byť na javisku. Raz sa mi stalo, že som zabudol text a spomenul som si, až keď som sa začal hýbať.
(Dárius Hranák, 4. ročník)
Mám 13 rokov a v tomto krúžku som už tretí rok. Chcel by som hrať divadlo aj v budúcnosti, ale asi len popri svojej práci. Doteraz som hral štyri postavy. Na začiatku som hral chudobného chlapca, ďalší rok farára a richtára. No, a tento rok hrám Filippa. Je to priateľ takmer slepého dievčatka. Divadlo mi určite zlepšilo vyjadrovacie schopnosti, naučilo ma vcítiť sa do rôznych postáv a situácií.
(Martin Mertel, 8. ročník)
Už to bude druhý rok, čo som v divadelnom súbore Bodka. Veľmi chcem byť herečkou aj keď teraz to ešte beriem ako odreagovanie sa od školy. Mojou najobľúbenejšou postavou bola postava chorej sestry. Raz by som chcela hrať i hlavnú rolu.
(Natália Švikruhová, 5. ročník)
„Dramaťák“ ma hrozne baví, je tam veľa zábavy. Máme tam dobrú učiteľku, ktorá nás učí ako hrať. Ja som tam už štyri roky. Každý rok chodíme do Senice a snažíme sa tam postúpiť do ďalšieho kola.
(Matúš Vyoral, 8. ročník)
V našej skupine sú deti asi od 11 do 15 rokov. Nehrávam hlavné úlohy, ale jedného dňa si to chcem aj ja vyskúšať. Divadlo mi veľmi pomohlo zbaviť sa hanblivosti. Myslím, že každý, kto niekedy hral pred divákmi vie, že je to neopísateľný pocit. Najviac zážitkov máme z vystúpení v Senici.
(Natália Danajková, 8. ročník)
Členom Bodky som bola dva roky. Získala som tam nové skúsenosti a bavilo ma učiť sa texty.
(Zuzana Micháliková, 5. ročník)