? ? ?

Som pútnik. Ako dážď,
čo tmou sa prikráda potajme zďaleka:
hľadá, kam zložiť si v únave mokrý plášť,
zaklopať na oblok, na srdce človeka.

Kto mi však otvorí na plaché klopanie?
Veď každý skrýva sa pred dažďom pod strechu,
nevezme skrehnuté prstíky do dlane,
nepodá vrelý čaj, do duše útechu.

Som pútnik pod nočnou mlčiacou oblohou,
ako dážď; do rána čo po mne zostane?
Azda len vtieravá spomienka niekoho,
že začul v svojom sne nesmelé klopanie.

Kto srdce otvorí na moje klopanie?