Skalica v duši Dušana Jurkoviča

Pred niekoľkými dňami uplynulo 150 rokov od narodenia jedného z najvýznamnejších architektov modernej slovenskej histórie Dušana Samuela Jurkoviča. V Skalici sa nenarodil, neštudoval, ani nedožil, a predsa je Skalica jedným z najdôležitejších miest v jeho živote. Bol s týmto mestom spojený rodinou, priateľmi a predovšetkým sestrami, za ktorými sem chodil, s priateľmi, ktorých tu mal i s dielom, ktoré tu vytvoril. O Dušanovi Jurkovičovi, nielen ako architektovi, ale predovšetkým ako o osobnosti so silným národným cítením, a o jeho väzbách na Skalicu, sme sa rozprávali s jeho vnučkou pani Katarínou Salayovou – Jurkovičovou.

Ako pociťujete vnútorne príslušnosť k tak významnému rodu? Nielen, že Vašim starým otcom je azda pre verejnosť najznámejší slovenský architekt, ale ešte jeho starý otec Samuel Jurkovič bol zakladateľom družstevníctva na Slovensku a jeho otec Juraj spolu zakladal Maticu slovenskú, strýko Jozef Miloslav Hurban bol slávnym národným buditeľom, Hurbanovou manželkou bola sestra Dušanovej matky Anička Jurkovičová, prvá ochotnícka herečka na Slovensku a bratrancom ich syn spisovateľ Svätozár Hurban-Vajanský …

Je to istým spôsobom záväzok a určite i hrdosť a trocha pýcha, i keď to nie je mojou zásluhou. Jeden môj dobrý priateľ architekt sa vyjadril, že som sa „dobre narodila“. S úsmevom som odpovedala, že to len vďaka mojim rodičom. Dobre mi padne, keď ľudia s takou úctou rozprávajú o našej rodine a o starom otcovi. Otec udržiaval v našom vedomí jeho pamiatku, avšak veľmi triezvo. Bez zveličovania. Niekoľko prázdnin sme strávili navštevovaním miest, kde stáli Dušanove stavby. Skôr to bolo o tom, aby sme poznali jeho prácu.

Môžete nám priblížiť rodinu Dušana Jurkoviča?
Do príbuzenstva trocha vnáša zmätok to, že jeho mama Emília Jurkovičová sa vydala za Juraja Jurkoviča. Dušan mal päť súrodencov a z nich dve sestry, Emília a Anna, žili v Skalici. Tretia sestra Božena sa v Skalici vydala za istého pána Boora a odišla do Ameriky. Môj prvý manžel pracoval v OSN a v roku 1968 sme ju boli v New Yorku navštíviť. Bola to dosť prísna, vyše deväťdesiatročná teta, ktorá si neustále pohoršene premeriavala moju minisukňu. To stretnutie však bol silný zážitok, pretože ona bola niekto, kto bol svedkom Dušanovej mladosti.  Starý otec mal troch synov – najstarší Juraj mal dve dcéry, stredný Ján mal syna Dimitrija a najmladší Pavol mal jednu dcéru, mňa. Najstaršia Dušanova vnučka Táňa sa pre istotu tiež vydala za Jurkoviča, ale ten bol z malackej katolíckej rodiny.

Aký bol Váš starý otec človek, podľa toho, čo sa traduje v rodine alebo čo Vám rozprávali rodičia či príbuzní?
Bol to veľmi vážny človek, skromný a pracovitý. Ktosi mi povedal, že to jeho dielo je tak na dva životy. Bol rodinne založený, ale nie ten typ, ktorý by chodil kočíkovať svoje deti. O všetko sa postarala stará mama. O niektorých veciach sa mi rozpráva obťažne. Z generácie priamych potomkov som už sama a v podstate som starého otca takmer nezažila. Mala som len tri roky, ale moja pestúnka, ktorá má dnes deväťdesiat štyri rokov a pamätá si ho, spomínala, že som mu hovorila ďedeček.

Poznáte najstaršie korene Vášho rodu? Priezvisko naznačuje balkánsky pôvod.
Pokiaľ svedčí náš rodostrom, tak kdesi od 17. až 18. storočia je rod dokázateľne na Slovensku. Je pravda, že rodina inklinovala k bývalej Juhoslávii, ale bližšie o pôvode nič povedať neviem. Dušan Jurkovič s obľubou chodil s profesorom Kochom (pre ktorého projektoval súkromné sanatórium) často na jedno miesto – Novi Vinodolski pri Rijeke, kam som potom chodievala aj s rodičmi.

Vydal sa niekto z rodiny i profesijne jeho cestou?
Môj otec síce vyštudoval právo, ale celé detstvo a mladosť sa pohyboval v rodinnej tehelni v Trnave a napokon mal k stavbám blízko celý život. Viem však, že Dušanov pravnuk, ktorý sa volá tiež Dušan Jurkovič je architektom. Napokon aj ja som pracovala v redakcii časopisu Projekt a akosi okľukou som skončila tiež v tesnej blízkosti architektúry. Aj tú blízkosť po celý život vnímam. Napokon – môj druhý manžel bol tiež architekt.

Mal Váš starý otec nejaké záľuby, hobby, napríklad zberateľstvo, záujem o niečo mimo profesie?
Zbieral habánsku keramiku a mal jej skutočne mnoho. Spájal sa v nej jeho záujem o ľudové umenie a súčasne v tom bol nejako rodný kraj, kde sa Habáni usadili.

Na všetkých jeho fotografiách je zobrazený charizmatický muž s dobre stavanou muskulatúrou. Venoval sa nejakému športu?
Veľa športoval – lyžoval, korčuľoval. Mám aj fotku ako korčuľuje v obleku s kravatou.

Ako neprehliadnuteľná osobnosť, so zvučnou povesťou, priťahoval rovnako významné osobnosti. Známy je blízky vzťah Dušana Jurkoviča so skalickými Blahovcami.
Päť rokov sme bývali v Bratislave vo vile, ktorú navrhol starý otec. Tu som sa zoznámila s Evou Blahovou a akosi sme svojim priateľstvom nadviazali na priateľstvo našich starých otcov. Oni sa vlastne tiež nezoznámili v Skalici, ale okolo roku 1886 vo Viedni, kde študovali. Odvtedy to priateľstvo našich rodov pokračuje. Dokonca priateľstvo tých dvoch osobností ocenila v roku 2012 Spoločnosť Ferdinanda Martinenga a Pan­európska únia krištáľovým srdcom in memoriam.  Pavol Blaho veľmi dôveroval Dušanovej práci. Nadšene ho podporoval a propagoval. Dušan napísal osem zväzkové dielo Práce lidu našeho, o ktorom sa Blaho vyjadril, že to bola prvá slovenská publikácia, s „ktorou sme mohli vystúpiť pred Európou s nárokom na záujem a pozornosť“. Všimli si to aj nórsky spisovateľ Bjørnstjerne Bjørnson a anglicky cestovateľ, historik a publicista Robert William Seton-Watson (pozn. red.: Seton-Watson na svojich cestách navštívil aj Skalicu). Obaja sa silne zaujímali o slovenský národ a jeho osamostatnenie.

Váš starý otec patrí do vybranej spoločnosti osobností, ktorými sa Slovensko hrdo prezentuje.
Človek si to musí uvedomovať, no nebolo to vždy tak. V 50. a 60. rokoch sa meno Dušana Jurkoviča príliš nemohlo spomínať, pretože bolo späté predovšetkým so Štefánikovou mohylou a to za socializmu bol až problém. V šesťdesiatom ôsmom prišlo na chvíľu uvoľnenie, tak mu postavili v Bratislave sochu a udeľovala sa i cena, pomenovaná po ňom. Normalizácia ho zase zatlačila na dno šuflíka. Navyše niekto objavil, že v roku 1921 založil Ligu proti boľševizmu. To chápem, že režimu vadilo. Bol vždy na tej strane, ktorú považoval za správnu. Tak aj počas Slovenského štátu pomáhal povstaniu a podporoval ho. Až po revolúcii 1989 a po vzniku Slovenskej republiky si začala verejnosť a inštitúcie uvedomovať, že tu je takáto osobnosť. Ešte môj otec, ako posledný z jeho detí, preberal od Václava Havla Rad T. G. Masaryka. Na Slovensku dostal Pribinov kríž prvej triedy a neskôr sa začali pripomínať guľaté výročia jeho narodenia a úmrtia. V Trnave po ňom pomenovali stavebnú priemyslovku, v Brne odhalili na dome, v ktorom býval tabuľu a  v jeho vlastnej vile otvorili múzeum. Pamätnú tabuľu má aj v hale školy vo Viedni, kam chodil, udeľuje sa znovu Cena Dušana Jurkoviča, na Brezovej je izba Dušana Jurkoviča a ako posledná z jeho línie ho po otcovej smrti všade „zastupujem“ ja. To vždy pociťujem voči Dušanovi veľmi zodpovedne. Ako keby ma tam poslal sám.

Aj tieto pocty svedčia o tom, že v Českej republike je tiež prijímaný akoby ich domáci.
Bol považovaný za Čechoslováka a na Morave je skoro až kultom. Je tam i najviac jeho stavieb a tak je tá jurkovičovská stopa skutočne výrazná. Dokonca v Luhačoviciach ostal rad stavieb nezrealizovaných. Jedným z dôvodov bolo, ako sa traduje, vystúpenie istého vplyvného muža na jednej zo súťaží, ktorý sa vyjadril, že „dosť bolo Jurkoviča“. Dosť bolo aj závisti a tlačilo sa tam veľa iných architektov. Luhačovice boli významným obdobím jeho života. Tam sa ešte za monarchie stretávali významné osobnosti kultúrneho a politického života. Napokon sem stiahol zo Skalice obidve sestry, viedli tu Slovácku búdu, v ktorej sa osobnosti stretávali. Emília aj Anna zbierali výšivky a organizovali výstavy. Sama tam chodím veľmi rada. Je tam božský pokoj a je tam starého otca všade cítiť. Na Slovensku dominuje z jeho diela najviac skalický kultúrny dom a Bradlo.

Bradlo. Už ste spomenuli, že súčasne s menom Dušana Jurkoviča veľmi často znie meno Štefánik. Z čoho vznikla tá silná väzba?
Starý otec mal k Štefánikovi veľmi blízko. Jednak boli takmer rodáci, boli rovnako starí a Dušan Jurkovič ho veľmi obdivoval. Neviem však a nikde som nenašla o tom zmienku, či sa vôbec niekedy osobne stretli. Keď v roku 1919 v Skalici sadili členovia dočasnej vlády symbolicky lipu, bol pri tom aj starý otec s mojim otcom, ktorý mal dvanásť rokov. Priamo tam sa dozvedeli, že Štefánik havaroval a zahynul. Dušan Jurkovič hneď na druhý deň odcestoval do Bratislavy a presadil si, že on bude organizovať pohreb. Dokonca urobil malú provizórnu mohylu a potom začal pracovať na tej súčasnej. Starý otec je pochovaný dolu pod kopcom na cintoríne, v hrobke, ktorú sám navrhol pre padlých vojakov a tak sa so Štefánikom pozerajú na seba na veky. Zarážajúce je, že pri odhaľovaní mohyly bol zo Štefánikových spolupracovníkov prítomný len Šrobár, Masaryk ani Beneš neprišli.

Vy žijete v Bratislave, kde stojí na Nábreží arm. gen. Ludvíka Svobodu ako pomník postava Dušana Jurkoviča v odhodlanom postoji. Zájdete ho niekedy pozdraviť? Aké máte pocity?
Je to zvláštne i keď tá socha podľa mňa nevyjadruje Dušanovu osobnosť. Nemyslím si, že to bola jeho charakteristická póza. Áno, bol zásadový, ale súčasne bol introvert. Avšak chodievam tam. To miesto nebolo zvolené náhodne. Tu bol kedysi útvar hlavného architekta. Dnes to okolo vyzerá celkom inak, takže ako architekt má o vnemy postarané. Niekedy mám však obavu, aby nemusel tej výstavbe ustúpiť aj doslova.

Je niečo, čo ešte o Dušanovi Jurkovičovi nevieme?
Po dlhej dobe tichého ignorovania prišla doba veľkého záujmu. Dnes chcú ľudia o ňom vedieť až smiešne detaily a poznať mnoho osobných vecí a ja často ani neviem odpovedať. Kým je človek mladý, má iné starosti, záujmy, vlastný život a mnohé vám príde nepodstatné. No – a dnes sa už nie je koho spýtať.

Želmíra Macháčková

 

DUŠAN SAMUEL JURKOVIČ

(23. 8. 1868 – 21. 12. 1947)

Narodil sa v kopaničiarskej obci Turá Lúka, navštevoval evanjelickú cirkevnú školu v obci Brezová, študoval na meštianke v Šamoríne, neskôr na nižšom gymnáziu v Šoporni a od roku 1884 na štátnej umelecko-remeselnej škole vo Viedni.

O Dušanovi Jurkovičovi sa hovorí ako o architektovi dvoch storočí. Tvoril v dlhom časovom období, a tak mohol realizovať rozmanité projekty a dokonca rozmanité štýly. Začínal rozprávkovou ľudovou secesiou, a dospel až k funkcionalizmu. K jeho najvýznamnejším projektom patria stavby v kúpeľoch Luhačovice, jeho vlastná vila v Brne, Štefánikova mohyla na Bradle, Poustevna na Radhošti, či Útulna Peklo.

Ku Skalici mal silné osobné väzby a vytvoril tu rad projektov, z ktorých je najslávnejší Spolkový dom, jeho prvé dielo realizované na Slovensku.

Jurkovičove diela realizované v Skalici:

1904 stavba a zariadenie Spolkového domu

1905 zariadenie pracovne Dr. P. Blahu, vínna búda Dr. P. Blahu

1929 náhrobok Dr. P. Blahu

1932 dostavba veže k ev. kostolu

1935 náhrobok sestier Jurkovičových

1944 náhrobok Ľudovíta Okánika

Pozn: uvádzame rok vytvorenia návrhu