Rodičia mi rozveselene rozprávali príhodu: Mladý muž odvážneho zovňajšku zazvonil pri dverách s dievčenskou adresou v ruke. Kým mu mama vysvetľovala, že číslo síce súhlasí, ale v našom vchode ani v susedstve nik s takým menom nebýva, otec mu medzitým vyčítal z rôznych nápisov na veste i ten, ktorý sa mu najviac zapáčil: Ťažko sa stať anjelom. A kým mi so smiechom hovorili o tej čudnej návšteve, uvedomila som si, že ten nápis je vlastne pravdivý. Ba čo viac: nielenže je ťažko stať sa anjelom, ale je ťažko aj byť správnym kresťanom. Ak sa zamyslíme nad svojím konaním, musíme prísť k záveru, že takmer všetci žijeme z kompromisov medzi spoločenskou konvenciou a kresťanskými zásadami.
Prvou, rozhodujúcou zásadou v spoločenskom styku pre kresťana má byť: „Miluj blížneho svojho ako seba samého!“ Aspoň vzdialene sa dokážeme k tomuto ideálu priblížiť iba vo vianočnej atmosféte. Vianočný čas vyžaruje magické čaro silnejšie ako bežný spoločenský zvyk, preto sa musela konvencia prispôsobiť. Pred Vianocami a na Vianoce aj zvykové právo dovoľuje byť ohľaduplnejšími, láskavými a pozornými k problémom iných – známych aj neznámych. Teda, vtedy možno milovať svojich blížnych bez obavy, že by nás okolie považovalo za čudáka vymykajúceho sa z bežných noriem.
Ako krátko nám však táto tolerancia dobra vydrží! Veď už na Nový rok opäť milujeme iba seba samých a naši blížni sa nám pletú s našimi nepriateľmi, že už sa sami nevyznáme v tom, koho máme milovať a komu odpúšťať. Preto sa držíme osvedčenej tradície, že naši blížni sú nám len tí, z ktorých máme úžitok. Ešte chvíľu v spomienkach pretrváva povznesený pocit z nezištnej vianočnej ušľachtilosti, ale čoraz nástojčivejšie nám do mysle preráža vedomie všedného dňa, že práve preto sú Vianoce sviatočné – a ak by sme boli ušľachtilí a láskyplní po celý rok, Vianoce by stratili svoje výnimočné sviatočné čaro.
Úmyselne si pletieme príčiny a následky, aby sme sa sami pred sebou ospravedlnili za to, že dlhšie ako týždeň – dva v roku nedokážeme svojich blížnych milovať. A naši blížni ani nie sú konvenciou pripravení láskyplnú pozornosť mimo tohto obdobia prijímať. Skúsili ste už vo všedný deň usmiať sa na chodníku aj na nie dobre známych ľudí, alebo aspoň zaželať im úprimne pozdravom dobrý deň? Pozrú sa zmätene, nechápavo, zájdu a upokoja sa myšlienkou, že sme si ich s niekým pomýlili.
Ponúknite sa staršiemu človeku pomôcť s nákupom, zazriete inštinktívne pevnejšie zovretie rukoväte, či ho nechcete okradnúť. Nie, ešte stále nevieme byť kresťanmi, celou svojou bytosťou, po celý rok. Kresťanstvo nám je iba maskou, ktorá s našou skutočnou tvárou má veľmi málo spoločné. Kresťanstvo sa nás v nesviatočnom živote akosi vnútorne nedotýka. Museli by sme stále nezištne milovať. Áno, ešte stále je ťažko byť kresťanom – takže od anjela máme poriadne ďaleko.