Dr. Ľudovít Okánik (15. 8. 1869 – 21. 3. 1944) , skalický rodák, katolícky kňaz, nezabudnuteľný ľudový buditeľ Záhoria, politik, hlasista, mešťanosta Bratislavy, verný druh Pavla Blaha, pochádzal z otcovej strany zo Sudoměříc, matka patrila do rozvetvenej rodiny skalického gymnaziálneho profesora Alojza Franzena. Po absolvovaní gymnázia pokračoval v štúdiách v Ostrihome, odkiaľ po siedmich rokoch pôsobenia prešiel do Skalice. Po svojej inštalácii do úradu skalického dekana rozvinul spolu s Dr. P. Blahom zanietenú všestrannú ľudovýchovnú činnosť ako predseda Kruhu, Pomocnej pokladnice, mliekarského družstva, Spolku sv. Vincenta a spoluzakladateľ Obchodnej banky a výšivkárskeho družstva. Najskvelejším výsledkom priam vášnivej aktivity, podnecovanej národným zápalom, bolo postavenie impozantnej budovy Kruhu v originálnom jurkovičovskom štýle s Úprkovými a Frolkovými maľbami, ktorý slávnostne otvorili 1. októbra 1905 posväcujúcou Okánikovou rečou s vysloveným želaním: „Tento dom nech slúži Slovákom za rodinný kozub, aby nemuseli utekať za more …“ Neskôr v ňom ochotníci uviedli aj Okánikove divadelné hry, ako napríklad Skalická búda, Pán richtár a Dedinský kováč.
Z Okánikovej a Blahovej iniciatívy sa začali zakladať a organizovať družstvá na celom Záhorí. V pomerne krátkom čase sa zrodilo 34 potravinových a 12 úverových družstiev. V roku 1910 Okánik vstúpil i na politickú scénu, kandidoval do uhorského parlamentu s vlastným maloroľníckym programom mimo rámca vtedajších politických strán. Úrady sa usilovali voľby v Skalici prekaziť, voliči sa preto búrili. Napätie sa stupňovalo, Okánik vyhlásil, že sa vzdáva volebného boja a uprosil voličov, aby sa v pokoji vrátili domov. Vyhlásil: „Mandát nestojí za to, aby bol utratený ľudský život!“
V prevratových dňoch roku 1918 sa Okánik stal vedúcim činiteľom Skalice a jej okolia. S veľkými zástupmi nadšeného ľudu privítal 6. novembra Dočasnú vládu na čele s Dr. V. Šrobárom a 1. januára 1919 bol vymenovaný za nitrianskeho župana. Ako mešťanosta Bratislavy od roku 1923 sa pričinil o všestranný rozvoj hlavného mesta Slovenska. Zomrel v čase druhej svetovej vojny, 21. marca 1944 v Bratislave. Pochovali ho v Skalici na katolíckom cintoríne, v blízkosti hrobu jeho najoddanejšieho spolupracovníka Dr. P. Blaha.