Po celej Európe, ale aj ďalej, stoja tisíce pamätníkov vojakom, padlých v 1. svetovej vojne. Spravodlivo by malo na nich byť takmer desať miliónov mien. Väčšina z nich ani nezačala žiť, ešte nemali rodiny, nemali deti, ktoré by spomínali. Po sto rokoch rozprávanie o nich vybledlo, stratili sa dokumenty a fotky sa stali bezmennými. Preto každý príbeh, ktorý je aspoň fragmentom ich života, stojí za zaznamenanie. Prinášame dnes ďalší z nich, aby ostal v spoločnej pamäti. Poslala nám ho pani Krakovská.
František Špalík
Šiesty príbeh z dosky na pamätníku je veľmi stručný. Keď František Špalík odchádzal na front, jeho mama sa s ním lúčila veľmi dlho, ako keby tušila, že je to posledný raz, kedy môže svojho syna objať. Potom už prišla len správa o jeho smrti. Stará mama bola po smrti svojho manžela dva roky u nás. Občas na Františka ešte spomínala ako na statného mládenca a až do konca života jej veľmi chýbal. Rodina sa nikdy nedozvedela, kde je pochovaný, no ona celý ten čas nosila v modlitebnej knižke založenú jeho fotku. A to je vlastne, okrem mena na skalickom pamätníku, o Františkovi Špalíkovi všetko …
