Osobné priznania a vyznania

(K 175. výročiu úmrtia Jána Hollého)

Prvé priznanie: Znepokojilo ma, ba priam zarazilo, čo odkryla anketa Najväčší Slovák. Uvedomenie si, ako nám chýba poznanie našej dejinnosti a kultúrnych súvislostí v nej.
Potešila ma nominácia Antona Bernoláka – o Ľudovítovi Štúrovi som nepochybovala. Ale čo ma najväčšmi zarazilo – absencia muža, ktorého práve Ľudovít Štúr označil za Otca Slovákov a bez ktorého diela by sa aj Anton Bernolák v súčasnosti stal iba predmetom záujmu jazykovedcov: Nepochopiteľne v zozname chýba Ján Hollý.

Stále si nechceme uvedomiť fakt, že v čase najvyššieho národného ohrozenia zo sústavne pribúdajúcich maďarizačných zákonov, bez národného centra, pretrvávajúceho konfesionálneho rozdelenia slovenskej inteligencie, keď „z každej vežičky odzváňali Slovákom“ (S. H. Vajanský) – na národnú scénu vstúpil roku 1833 epos Svatopluk. Rázne, krásne, a jednoznačne, strhujúco:

Večňe-ľi odsúďen k tomu je tu na sveťe národ,
Pod cudzím abi ľen sme zaprahľí díchaľi jármom
A vlastnú slobodu, vlastnú ňeužívaľi volnosť?
Čož na to utlačení poveďá nám ňekdi potomci?
Dajme sa rozťať a krv do posľednéj kapki viľejme,
Kľeslú než slobodú v otrockém járme naríkať.
(5. spev)

„Čož na to utlačení poveďá nám ňekdi potomci!“ Zodpovednosť za budúcnosť. A mládenci z bratislavského evanjelického lýcea začali konať „púte do Maduníc“ (J. M. Hurban) na katolícku faru, a keď na pamätnej devínskej vychádzke prijímali na novom, národnom krste „slovanské“ prímená, všetky boli prevzaté podľa hrdinov z eposu Svatopluk. A zabúdame s kým sa išla z Hlbokého „kodifikačná trojica“ poradiť na Dobrú Vodu, komu v úplnosti dôverovala. K Hollému pristupovali slovenskí básnici, kritici a literárni historici ako k pevnej istote vždy v najkritickejších časoch národnej existencie, stal sa „nadliterárnym“ symbolom slovenskosti. Keď si v tomto roku pripomíname 170. výročie úmrtia, jeho absencia v ankete je trpký paradox. Chýba v nej muž, na pleciach ktorého stojíme.

Druhé priznanie: Aj moja vlastná cesta k „poznaniu“ nebola hneď priamočiara, dosť dlho som si nebola vedomá jej smerovania. A to aj napriek „smerovkám“, ktorým som nepripisovala skutočný zmysel. Áno, narodila som sa oproti jeho rodnému domu, áno, denne som vídala jeho sochu, áno, ako deti sme sa okolo jeho pomníka naháňali. Nikto nám nebránil: celý areál bol opustený pre Hollého „zlý kádrový posudok“, katolíckeho kňaza, až kým sa ho neujal správca miestneho kina, známy kúzelník Chung Julis – Eduard Cupák, a niektorí národne cítiaci vzdelaní komunisti ho začali chrániť cez Selanky ako zobrazovateľa života pracujúceho ľudu, čo pomohlo literárnym vedcom „odchýliť dvierka“ do seriózneho výskumu a zachrániť Hollého v učebných osnovách. Áno, postupne som získavala vzdelanie v jeho stopách – Borský Mikuláš, Skalica, Trnava, Bratislava. Áno, cítila som v Skalici hrdosť pred pamätnou tabuľou aj s jeho menom a že kráčam chodbami, ktorými dva roky chodil aj on. Áno, ako slovenčinárka som rada o ňom učila – a priznávam sa, že vtedy som však ešte stále netušila, čo všetko som o ňom nevedela. A že ma to ani neznepokojovalo, lebo som mala dojem, že už o ňom bolo napísané všetko. Trpký omyl.

Tretie priznanie: V Biblii nájdeme citát: „Všetko má svoj čas – a každý úmysel pod nebesami má svoju chvíľu.“ Jeho pravdivosť som spoznala na sebe približne po tridsiatke za zvláštnych okolností, na skalickej stanici. Keď som cestovala do Bratislavy, natrafila som na svojho bývalého žiaka ešte zo „základky“ v Borskom Mikuláši (priženil sa do Skalice). Poznala som ho ako výborného, mysliaceho, tvorivého (a sebavedomého) jedinca – a teda bolo samozrejmé, že sa naša „železničná“ debata hneď rozvinula na tému čo robíme, na čom pracujeme, … Pre mňa sa však stala priam osudovou jeho veta: „Napíšem knihu o Hollom.“ To hrdé vyhlásenie ma zarazilo, keďže, ako som už naznačila, som sa domnievala, že už asi niet čo nové k tejto téme pridať. Alebo že by áno?

Pochopenie: Prvé, čo som po návrate z Bratislavy spravila, išla som do svojej knižnice, v ktorej som mala tri knihy z desaťzväzkového vydania Diela Jána Hollého. Náhodne som siahla po epose Sláv. Hádam preto, že bol tenký, a zároveň som vedela, že sa o ňom v literárnej histórii najmenej písalo. A nečakane ma zasiahla tá „chvíľa pod nebesami“. Zároveň som pochopila všetky súvislosti – a predovšetkým prečo práve teraz tá „chvíľa“ nastala. Až keď som bola pripravená štúdiom národných dejín a dejín slovenskej literatúry spoznať ich dvojjedinosť. A spoznať ich filozofiu. Spoznať, o čom vlastne epos Sláv alegoricky hovorí, čo ním Ján Hollý sledoval. Veľmi stručne: Ide o zrážku Tatrancov – Slovákov s lúpežným vojskom Čudov. V podstate ide o alegóriu zrážky dvoch kultúr: konštruktívnej, tvorivej, duchovnej a čudskej – deštruktívnej, ničiacej, žijúcej z lúpeže. (Čudi = Maďari. Pozri aj heslo Čud v Slovníku cudzích slov. Bratislava, 1979.) V zrážke alegoricky víťazia Tatranci – čiže slovenská tvorivá, duchovná kultúra, na základoch ktorej vznikol a konštituoval sa Uhorský štát. A na tomto základe vznikla aj moja prvá vedecká štúdia Hollého epos Sláv z aspektu národnej ideológie. Až potom som siahla po ohromujúcom Svatoplukovi a všetkých ďalších Hollého dielach a literatúry o ňom, aby som mohla priniesť niečo nové.

Už som bola „chytená“. Ako správna Eva som sa naplno zahryzla do „jablka poznania“ cez články, štúdie, prvou knihou Aký si, Ján Hollý?, a nasledovali ďalšie dve monografie – až natoľko, že ma náš skutočne najvýznamnejší hollológ Viliam Turčány vo svojej žičlivosti v gratulačnej básni k mojim už pokročilým „okrúhlinám“ priam s Hollým „zosobášil“: „Meno Ján Hollý už navždy bude späté s Evou.“ Ako by sa ma nemohla nedotknúť jeho absencia v slovenskej „stovke“, keď viem, že stojíme na jeho mocných pleciach?

A vyznanie? Tu sa musím (a chcem) hlboko skloniť pred Hviezdoslavom, ktorý si bol vedomý, že sa narodil v roku Hollého úmrtia (1849), že preberá jeho štafetu v našom národnom živote, a jeho „veľbásňou“ Ján Hollý. Jej záverečná strofa je aj mojím záverečným vyznaním:

Ó, slovenčina, ľúbozvučná rieka!
Ty, Básniku, si upravil jej chod,
že mierne, búrne, vždy však rytmom steká
a melódiou zurčí každý malý brod,
že tým nám je, čím život pre človeka,
ba ceníme ju vyššie nad život
a vznášame hor´ k nebu na ochranu,
kdes´ i Ty strážcom, že ju vrazi nedostanú!