Zdroj: internet
Ludvík Svoboda (* 25. 11. 1895, Hroznatín – † 20. 9. 1979, Praha) bol česko-slovenský generál a politik. Počas druhej svetovej vojny velil 1. česko-slovenskému armádnemu zboru na východnom fronte. Slúžil ako minister národnej obrany v rokoch 1945 až 1950 a v rokoch 1968 až 1975 bol prezidentom ČSSR. Patril k predstaviteľom reformného hnutia Pražskej jari. V prvej svetovej vojne sa dostal do česko-slovenských légií v Rusku, odkiaľ sa vrátil v hodnosti kapitána. Po návrate do vlasti sa z neho stal profesionálny vojak. V roku 1934 bol povýšený na podplukovníka a prevelený k 3. pluku Jána Žižku v Kroměříži. Po rozbití Česko-Slovenska a okupácii Čiech a Moravy nacistickým Nemeckom sa zapojil do organizovania vojenskej odbojovej organizácie Obrana národa na Kroměřížsku. Začiatkom júna 1939 prešiel ilegálne do Poľska.
Po napadnutí Poľska hitlerovskými vojskami a po jeho následnej porážke v septembri 1939 previedol skupinu viac ako 700 dôstojníkov a vojakov do azylu v Sovietskom zväze. Od roku 1941 sa významne podieľal na organizovaní samostatnej česko-slovenskej vojenskej jednotky v ZSSR. Pred odchodom na front, 30. januára 1943, bol Ludvík Svoboda povýšený na plukovníka, velil práporu, ktorý sa vyznamenal pri Sokolove (pri boji proti odvetnej operácii nemeckej armády za Stalingrad a Charkov). V decembri 1943, po oslobodení Kyjeva, ho menovali za brigádneho generála a od druhej polovice roka 1944 sa stal veliteľom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, ktorý sa aktívne zúčastnil na oslobodení Česko-Slovenska.
Ludvíka Svobodu po oslobodení v roku 1945 menovali za ministra národnej obrany, no v roku 1950 ho z tejto funkcie odvolali pre údajnú nedôveru a v roku 1952 ho aj nakrátko zatkli v súvislosti s procesom Rudolfa Slánského. V roku 1953 odišiel do dôchodku, v roku 1954 ho rehabilitovali. Viacero volebných období bol poslancom Národného zhromaždenia. Venoval sa práci na pamätiach v priestoroch Vojenského historického ústavu, tam napísal spomienkové knihy Z Buzuluku do Prahy a Cestami života.
Počas Pražskej jari zvolili Ludvíka Svobodu 30. 3. 1968 za prezidenta ČSSR. V auguste 1968 ostro odsúdil intervenciu vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska a spolu s najvyššími volenými predstaviteľmi podpísal vyhlásenie, odsudzujúce vojenskú okupáciu. Požiadal urýchlene o rokovanie v Moskve, kde medzitým internovali vedúcich straníckych a štátnych funkcionárov na čele s Alexandrom Dubčekom. Výsledkom rokovaní bol tzv. moskovský protokol, ktorého podpisom sa vlastne u nás začala smutne známa normalizácia; jej priebeh nemohol Ludvík Svoboda, ako prezident, nejako zvlášť ovplyvniť, pretože o všetkom rozhodovalo vedenie KSČ.
Neskôr vážne ochorel a z tohto titulu nemohol funkciu prezidenta vykonávať.
Ludvík Svoboda, ktorého 40. výročie smrti si čoskoro pripomenieme, je viacnásobným nositeľom najvyšších štátnych vyznamenaní, vrátane Zlatej hviezdy Hrdinu ČSSR.