100 rokov Skalického Červeného kríža

So storočnicami sa v našej krajine a našom meste roztrhlo vrece. Všetko súvisí s koncom 1. svetovej vojny, so vznikom spoločného Česko-slovenského štátu a vytýčením novej štartovacej čiary pre všetky oblasti spoločenského života. Do storočnice nepretržitej existencie pobočky Červeného kríža v Skalici ostáva síce ešte niekoľko týždňov, no práve v dňoch, kedy bude toto číslo Skalického Obzoru už niekoľko dní medzi vami čitateľmi, koná sa v Senici konferencia pri príležitosti 100. výročia Slovenského Červeného kríža. My sme sa rozhodli gratulovať a vysloviť úctu vtedy, keď sama organizácia oslavuje. Tak, zo srdca ďakujeme, prajeme veľa síl a predovšetkým to, aby svet potreboval Červený kríž čo najmenej.

NACHVÍĽU EŠTE NA ZAČIATOK

V roku 1859 ostalo po bitke medzi vojskami Francúzska a Rakúska pri talianskom Solferine ležať v poli 40 tisíc mŕtvych a tisíce ranených vojakov. Keď sa mladý švajčiarsky obchodník Henry Dunant rozhodol zorganizovať prvých dobrovoľníkov na pomoc, tak v tej chvíli netušil, že kladie základ najväčšej humanitárnej organizácie na svete. Červený kríž bol založený v roku 1863 na medzinárodnej konferencii v Ženeve. Prvé stopy o činnosti Červeného kríža na území Slovenska vedú do roku 1881, kedy na tomto území vyvíjal činnosť Uhorský Červený kríž. Koncom roka 1883 bolo na Slovensku takmer 40 župných výborov, spolkov a pobočiek organizácie. Spolky Červeného kríža vznikli v Bratislave, Malackách, Modre, Stupave, Senci, Seredi a Šamoríne. K založeniu ďalších župných výborov a spolkov určitým spôsobom prispelo nariadenie Ministerstva vnútra v Budapešti z roku 1884. Zakrátko sa počet výborov a pobočiek na území Slovenska zvýšil na šesťdesiat.

ČERVENÝ KRÍŽ NA SLOVENSKU

História Slovenského Červeného kríža (SČK) siaha až k 6. februáru 1919, kedy vznikol Česko-slovenský Červený kríž (ČSČK). Na jeho čele stála predsedníčka Alica Masaryková. V prvých rokoch organizácia pomáhala ľuďom, postihnutým vojnou. Sprostredkovávala komunikáciu s vojnovými zajatcami, budovala útulky pre matky s deťmi, vychovávala ošetrovateľky. Veľmi dôležitú úlohu zohrával ČK na Slovensku v medzivojnovom období a na celom území vznikli lokálne pobočky. V časoch hospodárskej krízy nahrádzal svojou charitatívnou činnosťou nedostatky štátnej správy. Rozdával šatstvo, zriaďoval sirotince, chudobince, stravovacie zariadenia, sanatóriá, venoval sa aj správe niekoľkých nemocníc a pomáhal vysťahovalcom. Činnosť pobočiek sa v období mieru orientovala na pomoc obyvateľom aj pri nečakaných katastrofách.

Počas 2. svetovej vojny bola činnosť Červeného kríža v Protektoráte Čechy a Morava násilne utlmená, na Slovensku bol však činný i v tomto období. Po roku 1945 sa vrátila opäť jeho pôvodná organizácia, spoločná pre celé územie obnovenej republiky. Po rozdelení republiky vznikla na ustanovujúcom zjazde v dňoch 8. a 9. 5. 1993 národná spoločnosť Slovenský Červený kríž, ktorá bola ešte v tom roku prijatá v Birminghame za člena Medzinárodnej federácie Červeného kríža.

AKO TO BOLO V SKALICI

Všetko začalo, samozrejme, oveľa skôr, no 30. novembra 1919 sa konala v zasadacej sieni skalickej radnice schôdza, na ktorej bola založená odbočka Česko-slovenského Červeného kríža. Schôdzu otvoril mešťanosta Úlehla a vo svojej reči objasnil účel spolku Dr. Okánik. Prvou predsedníčkou sa stala M. Dřízhalová a tajomníkom Ľ. Neckář. Súčasne bola odsúhlasená vianočná nádielka, na ktorú prispeli po tisíc korún Dr. Blaho, Dr. Okánik a župa. Z toho bolo ošatených sto detí a na Štedrý večer boli rozdelené tri debny darčekov od skalického krúžku medzi siroty a vdovy po Skaličanoch, padlých v 1. svetovej vojne.

AKTÍVNI OD POČIATKU

Dňa 14. 2. 1921 prednášal žiakom okolitých a meštianskych škôl riaditeľ propagačnej kancelárie o hnutí dorastu ČK a o dva mesiace na to bol dorast založený na meštianskej i ľudovej škole, aj na gymnáziu. Po jarných slávnostiach bol zriadený pracovný výbor, v ktorom boli zastúpené školy, úrady, osvetové spolky, dobročinné a politické organizácie. Predsedom výboru bol Úlehla a konateľom Teybel. Predávali sa odznaky a známky a v kostoloch i školách Dr. Valach organizoval zbierky na charitatívne účely. V roku 1922 bol v Skalici zriadený dispenzár pre choroby pľúc, ktorý viedol Dr. Dýšek. Dvadsiate roky boli naplnené aktivitami a o spokojnosti členov s činnosťou organizácie svedčí to, že výbor bol každoročne potvrdzovaný vo svojom nezmenenom zložení po celé desaťročie.

V ČASOCH NAJŤAŽŠÍCH

Hospodárska a spoločenská situácia spoločnosti ešte viac aktivizovala najmä charitatívnu činnosť Červeného kríža. Výnosy z organizovania spoločenských akcií, ako zábavy, koncerty, maškarné plesy, premietanie filmov, zbierky finančné i zbierky šatstva a potravín, venovala organizácia chudobným a na liečebné pobyty. V roku 1935 bol zvolený nový 15-členný výbor, na jeho čele predsedníčka Glasnerová. Onedlho bola vo vzduchu cítiť vojna a členovia ČK absolvovali v Smokovci kurz prvej pomoci. Narastala tradícia samaritánstva, organizovali sa kurzy a výcvik požadovali i okolití hasiči. V marci 1939 vznikol Slovenský štát a Česko-slovenský Červený kríž svoju činnosť ukončil.

Po vypuknutí vojny mnohé spolky na Slovensku zanikli, no v Skalici fungoval ČK v plnom nasadení. V roku 1943 v Skalici vznikla úradovňa Slovenského Červeného kríža. Svoje poslanie vykonávala veľmi aktívne, v prvom rade samaritánsku službu pri nemocniciach a pri miernení utrpenia. Od januára 1945 stravovala 120 ruských zajatcov v Skalických horách. Akciu viedol Ján Paulíček, ktorý pracoval ako železničiar a mal zásluhu aj na úteku 500 zajatcov z transportu v Břeclavi. Skalický Červený kríž posielal balíky slovenským vojakom a pátral po nezvestných. V rokoch 1942 až 1945 vystavil len zo Skalice 63 pátracích zoznamov. Opäť pod vedením Jána Paulíčka vyhľadávali, identifikovali a pochovávali tak ruských ako aj nemeckých vojakov.

ČERVENÝ KRÍŽ OPÄŤ V ČASE MIERU

Červený kríž organizoval zdravotné kurzy pre dobrovoľné sestry, no už nielen pre Skalicu, ale aj pre Holíč, Kúty, Radošovce a Gbely. Bolo vyškolených 230 samaritánov a samaritánok. Desať ich pomáhalo v nemocnici už pri prechode frontu v apríli 1945. V roku 1947 bol za predsedu organizácie zvolený Ján Paulíček, tajomníčkou sa stala Elena Hottmarová. V jej dome na námestí sa súčasne aj úradovalo. Od roku 1949 získala organizácia pre funkcionára plat na tri hodiny. V roku 1950 fungovalo v Skalici 12 miestnych spolkov a 3 závodné organizácie. Významným krokom bolo vybudovanie transfúznej stanice, ktorú viedol Dr. Poláček. Už v roku 1950 mala 322 darcov, z toho zo Skalice bolo 123.

---

Ján Paulíček

Narodil sa 16. októbra 1903 v Revúcej a do Skalice prišiel služobne v roku 1940. Tu pôsobil ďalších 25 rokov ako výpravca vlakov. V roku 1922 sa stal členom ČSČK. Mimoriadne aktívne sa zapojil do práce miestnej organizácie Červeného kríža i do protifašistického odboja svojou pomocou partizánskym skupinám. Osobne sa poznal a pravidelne sa stretával s Alicou Masarykou, dcérou prezidenta T. G. Masaryka a prvou predsedníčkou Česko-slovenského ČK. Okrem aktívneho členstva v ČK bol dobrovoľným hasičom a aktívnym turistom. Vo veku 93 rokov vystúpil na Rysy. Zomrel v Skalici 1. januára 2001. Dodnes ho má v pamäti mnoho Skaličanov a možno ani netušíme, za čo všetko mu môžeme byť vďační.

---

OŽIVENIE V NOVÝCH POMEROCH

Po revolúcii v novembri 1989 a naštartovaní zmien v spoločnosti, organizáciách a závodoch základné organizácie samovoľne zanikli. V aktívnej činnosti zostali len DS ČSČK a ZO ČSČK pri Strednej zdravotníckej škole v Skalici, ktoré pokračovali v intenzívnej činnosti a vďaka nim sa môže dnes skalický Červený kríž hrdiť, ako jedno z mála miest, nepretržitou činnosťou od založenia v roku 1919 až do dnes. Členovia boli dokonca zastúpení v okresnom výbore i Ústrednom výbore Československého ČK v Bratislave. Chýbal však Miestny spolok Slovenského ČK (MS SČK) v Skalici. V októbri 1996 sa, teda, konalo zasadnutie prípravného výboru, ktorý poveril Emíliu Potúčkovú a Milenu Ambrúsovú, aby založili členskú základňu. Predsedom MS SČK Skalica 2 sa stal MUDr. Peter Košík, ktorý po celý čas vyvíja aktívnu činnosť na poli darcovstva krvi a sám je držiteľom diamantovej Janského plakety.

Priamu pamätníčku týchto udalostí Emíliu Potúčkovú, dlhoročnú riaditeľku skalickej Strednej zdravotníckej školy (SZŠ), sme požiadali o niekoľko spomienok.

Čo bolo impulzom pre aktivizáciu bývalých členov Červeného kríža?
Impulzom som bola ja. Ako členka vyšších štruktúr som videla ako veľmi v Skalici mestská organizácia chýba. Fungovala síce miestna organizácia pri SZŠ, ale tá bola vlastne pre mesto uzavretá.

Museli ste ľudí presviedčať alebo im táto činnosť chýbala?
Naopak, ľudia boli nadšení. Oslovovali sme najprv starých členov, ktorí mali z dôvodu zániku ich organizácií členstvo akoby pozastavené. Tí oslovovali ďalej priateľov, rodinných príslušníkov a darcov krvi … A záujem trvá stále. Sme vďační za každého nového člena, nakoľko aj podporné členstvo je veľmi dôležité (i keď aktívne členovia nepracujú). Posledné dve členky sa u mňa prihlásili, keď som hľadala v archíve informácie z našej histórie teraz k stému výročiu.

Fungujú ešte organizácie v niektorých výrobných podnikoch aj v tejto dobe alebo je Červený kríž dnes organizovaný v inej štruktúre?
Nie, tieto sa už neobnovili. Činnosť sa presunula tak ako to bolo pri vzniku, na úroveň mesta.

Kto je dnes v Skalici „služobne“ najstarším členom organizácie?
Vekovo najstarším členom je MUDr. Alojz Kvasnička (1935), no a funkčne najdlhšie členstvo mám ja – som členkou od roku 1969, teda, tento rok je to rovných 50 rokov. Pre zaujímavosť – naším najmladším členom je Slavomír Molek, ročník 1997.

DNEŠOK JE ZÁKLADOM BUDÚCNOSTI

I keď členská základňa nie je veľká, činnosť je veľmi bohatá. Okrem iného v spolupráci s mestom pravidelne organizuje stretnutia s darcami krvi. Darcovstvo má v Skalici veľkú tradíciu, i keď pravdepodobne v tomto smere to nie je nikdy dosť. Držiteľmi Janského plakety je 713 darcov, z toho sedem sa hrdí diamantovou plaketou.

Viac ako dvadsať rokov je Červený kríž zase prítomný v meste. Členovia poskytujú pomoc pri masových spoločenských i športových udalostiach, organizácia usporadúva opatrovateľské kurzy, vykonáva zdravotnícko-výchovnú činnosť prednáškami, besedami, školeniami prvej pomoci. Samozrejme, Červený kríž vykonáva zbierky na konkrétnu, adresnú pomoc a zapája sa do širokej charitatívnej pomoci, každý rok v lete odchádza turnus detí so zdravotným oslabením na rekondičný pobyt do Talianska. Je však mnoho práce, ktorá je pre členov ČK bežná, neoceňovaná a často nevidená. O to vzácnejšie je, ak sú medzi nami ľudia, ktorí vypĺňajú svoj voľný čas pomocou ostatným. Nám všetkým.

Ďakujeme pani Potúčkovej za bohaté informácie z archívov, ktoré nám poslúžili pri tvorbe tohto textu.