Helena Weinwurmová bola jednou z obetí holokaustu. V koncentračnom tábore v Osvienčime prežila tri roky. My, študenti Via Humana, sme mali možnosť dozvedieť sa niečo viac o jej živote vďaka jej synovi Petrovi Weinwurmovi.
Koncom novembra nás prišiel do školy navštíviť Peter Weinwurm aj s redaktorkou Petrou Nagyovou. Jej meno má zmysel spomenúť, pretože neskôr zohrala v živote Heleny dôležitú úlohu. Spoznali sa zaujímavo: Helenka mala prednášku, na ktorú Petra meškala. Helena na to zareagovala a spredu miestnosti na ňu skríkla: „Meškáte!“
To bol jej prvý osobný kontakt s Helenou. Po prednáške sa išla Petra Helene ospravedlniť a veľmi dobre si porozumeli. Prebehol medzi nimi dlhý rozhovor. Rozprávali sa o všetkom. Petra sa stala súčasťou ich rodiny. Robila s ňou veľa rozhovorov, písala o nej veľa článkov. Postupne sa spoznala aj s Petrom, Helenkiným synom.
Helenka navštevovala mnohé školy, aby žiakom rozprávala o hrôzach, ktoré na vlastnej koži zažila v koncentračnom tábore. Jej rozprávanie bolo vždy emotívne, v triede by ste počuli aj špendlík spadnúť na zem, aké ticho tam zavládlo. Učila počúvať, rozmýšľať o svojom živote, vážiť si veci, ale hlavne odpúšťať. Sme radi, že to bola práve Via Humana, ktorú navštívila viackrát, kde sa cítila dobre a našla si tu aj priateľov.
Po smrti Helenky sa jej deti spoločne s pani Nagyovou rozhodli, že jej odkaz nenechajú zapadnúť prachom a budú pokračovať v jej ceste, že budú aktívne prispievať k tomu, aby už nikto nikdy nemusel prežiť to, čo prežívala Helenka.
Počas workshopu sme sa dozvedeli veľa zaujímavých informácií o živote Helenky, o holokauste, ale aj o živote jej detí. Peter nám porozprával, ako spomienky svojej mamy vnímal on z pohľadu syna. Helene sa o tom nie vždy ľahko rozprávalo, chodievala k rôznym lekárom, psychológom, ale aj psychiatrom. Bola to ťažká životná situácia, z ktorej sa nebolo ľahké spamätať. Keď nám to Peter rozprával, tiež to nebolo pre neho jednoduché. Peter žije aj s jeho rodinou v Kanade.
Odišiel tam v dobe komunizmu, ale čas trávil aj na Slovensku, keďže tu mal mamu. Helenka do Kanady veľmi rada chodievala, ale vždy sa rada vrátila späť na Slovensko. Bolo jej to tu blízke, všetci ju tu poznali a tu bola šťastná.
My študenti sme boli veľmi radi, že sme mali možnosť nahliadnuť hlbšie do Helenkinho a Petrovho života. Peter je výborný človek, ktorý mal úžasnú, silnú mamu. Helenka v nás zanechala kúsok seba a vždy na ňu budeme spomínať len v dobrom.
A aké pocity sme mali po skončení workshopu?
„Uvedomil som si viac rodinné vzťahy a to, že môžem ďakovať za to, že som sa narodil v dobe po vojne a môžem aspoň trochu zmeniť budúcnosť.“
„Najdôležitejšia vec v živote je milovať ľudí, to je recept na šťastie.“
„Musím povedať veľké ďakujem. Bolo to naozaj zaujímavé, dojemné a krásne. Helenka bola jedna úžasná a silná žena, ktorá dokázala odpustiť. A to ma naozaj inšpirovalo.“
„Dalo mi to opäť silu do života, že všetko sa dá zvládnuť a prekonať, keď chceme. A že všade sa nájdu dobrí ľudia.“
„Myslím, že je dôležité sa tejto téme venovať, aby sme sa poučili a v budúcnosti nespravili podobné chyby.“
„Oslovila ma sila, sila viery. Myslím, že ste tým pomohli aj mne. Posunuli ste moju schopnosť vnímania iných a byť iný.“
„Mali by sme byť viac optimistickí, viac si pomáhať.“
„Ukázali ste mi, že sa dá pozerať na svet pozitívne aj po ťažkom živote. Treba byť milý, pozitívny a spravodlivý.“
Tamara Bízeková
Kto bola Helena WeinwurmováHelena Weinwurmová sa narodila 24. 4. 1925 v Bučanoch, malej dedinke neďaleko Trnavy. Do štrnástich rokov vyrastala v kľudnom rodinnom prostredí plnom lásky, smiechu a pokoja. V roku 1939 ju z idylky každodenných školských povinností vytrhla vlna intolerancie. Vznikol Slovenský štát a ona bola označená žltou hviezdou, ktorou sa označovali ľudia židovskej národnosti. Bála sa ísť po ulici, pretože to bolo nebezpečné. Žltá hviezda priťahovala oči všetkých okoloidúcich, cítila sa byť hrozne ponížená. Onedlho prišiel ďalší úder – nesmela chodiť do školy. V roku 1940 bola rodina prinútená presťahovať sa do Trnavy. To však bol iba začiatok nočnej mory. 24. marca 1942 ju gardisti odobrali rodičom a odviezli do Bratislavy. Na Patrónke prežili prvé dva dni na zemi, na slame, bez jedla. Potom sa začali transporty do Osvienčimu. Prvé dva boli vypravené z Patrónky, odviezli po 2000 dievčat. Tak sa aj Helena dostala do koncentračného tábora. Keď prišla do Osvienčimu, všetkých ostrihali dohola, vyzliekli a obliekli do vojenských uniforiem, na nohách mali iba dreváky. Strava bola veľmi slabá. Ráno iba pol litra čaju, na obed polievka. Večer kúsok chleba s troškou margarínu alebo s lyžičkou džemu, v nedeľu s kolieskom salámy. Posledný deň v týždni dostávali ešte tri zemiaky v šupke. Hygiena nebola v koncentračnom tábore žiadna. Pol roka nemala vymenené ani oblečenie, ani bielizeň. V čom pracovali, v tom si líhali na prične, kde ležalo tak veľa osôb, že sa nedalo ani obrátiť. Helena musela pomáhať pri výstavbe koncentráku. Na vozíku nosila dosky. Keď mal službu zvlášť odporný esesák, musela ísť drieť naboso. Pre esesákov mali cenu len mladí a zdraví – tí, čo vládali robiť. Starých a deti čakal rýchly koniec. Častokrát smeroval do plynovej komory až kilometer dlhý rad ľudí. Továreň na smrť nestíhala spaľovať mŕtvoly. Keď prichádzalo veľa transportov, splynované obete nahádzali na nákladiak a vysypali do veľkej jamy, telá obliali horľavinou a podpálili. Koncom roku 1942 dostala škvrnitý týfus so štyridsaťstupňovou horúčkou. Ležala vo vysokých teplotách a mala veľké šťastie, že bloková vedúca bola uznanlivá a priateľská. Bez pomoci by to nezvládla. Jej utrpenie sa skončilo až 18. januára 1945, keď bola po pochode smrti oslobodená. Hneď sa jej ujal Červený kríž, kde pobudla jeden mesiac. Vtedy vážila len 35 kilogramov. Krátko po návrate jej zistili tuberkulózu. Strávila rok v nemocnici v Prahe a neskôr sa zotavovala v Tatrách. Keďže nemala domov, rozhodla sa, že bude pomáhať pacientom v tatranskom sanatóriu. Návrat do normálneho života bol pre Helenu veľmi ťažký. V koncentračnom tábore bola zatvorená tri roky a nemohla tam robiť takmer nič. Zrazu sa ocitla na slobode a musela ďalej žiť. Bola zmätená. Trvalo jej roky, kým si uvedomila svoje miesto v spoločnosti. Spomienky z koncentráku ju desili a sprevádzali celý život. Potrebovala veľa lásky a dobra, aby vybalansovala všetku tú hrôzu, ktorú v Osvienčime zažila. Povedala si preto, že bude robiť dobré skutky. Tri roky robila v Tatrách zdravotnú sestru. Neskôr prijala ponuku zo židovského starobinca v Bratislave. Tu sa zoznámila so svojím budúcim manželom. Bol to vdovec, ktorý mal dvoch synov vo veku päť a sedem rokov. Po šiestich týždňoch známosti, vo februári 1952, sa za neho vydala. Presťahovala sa do Holíča a počas manželstva sa jej narodili ďalší dvaja chlapci. Začiatkom 60. rokov nastúpila ako opatrovateľka do detských jasličiek, kde pracovala až do odchodu na dôchodok. Ani v dôchodkovom veku neprestávala byť aktívna. Chodila do škôl a rozprávala mladým o svojom osude. Zomrela 22. 4. 2015, krátko pred svojimi 90. narodeninami. Viera Psotová, SSOŠ Via Humana