Zo sivej čriedy skraja oblohy
vybehli k stredu biele baránky,
tak nízko, že im takmer vidno na nohy,
tak nízko, že mi takmer vbehli do bránky.
Bielo a modro na nebi,
bielo a modro vo mne tiež.
Duša Ťa, Pane, šťastne velebí,
jemne v nej cengá hudba drobných spiež.
Spievajú vo mne zvonky baránkov,
či vetrík láme krehké ciagle z kraja striech?
Len čistá melódia, ktorá nemá slov,
len plnosť pokoja a bielomodrý sneh!