Maľba: Ľudovít Hološka
Akademik, univerzitný profesor PhDr. Ľudovít Novák, DrSc. ( ⃰ 15. 10.1908, Skalica – † 27. 9. 1992, Ľubochňa), jeden z najväčších mysliteľov svojej doby, patrí medzi zakladateľov modernej slovenskej teoretickej jazykovedy, ktorá dovtedy iba živorila na okraji dožívajúceho mladogramatizmu. Jeho práce zo slovenskej, slovanskej, všeobecnej, porovnávacej románskej a ugrofínskej jazykovedy i z aktuálnej problematiky jazykovej politiky a jazykovej kultúry ostanú navždy súčasťou zlatého fondu slovenského i európskeho jazykovedného myslenia. V legendárnej knihe Jazykovedné glosy k československej otázke (1935, 1936) podalriešenie česko-slovenských jazykových vzťahov takbravúrne, argumentovane a zároveň tak decentne ako azda nikto predním a málokto po ňom – publikácia výrazne prispela k obohateniu odbornej slovnej zásoby a vedeckej syntaxe. Navyše, podlhom období zaznávania objavil i Ľudovíta Štúra akovynikajúceho jazykovedca, stavajúceho kodifikáciu nasynchrónnych princípoch. Bol zapáleným propagátorom radikálnej pravopisnej reformy (bez ypsilonu, bez ä a s rozpisovaním dvojhlásky ô na dve grafémy). Ďalšie dielo K najstarším dejinám slovenčiny (1980) je nielen presvedčivou obranou materinského jazyka a jeho rovnocenného zástoja v európskom civilizačnom priestore, ale i neoceniteľným prínosom pre poznanie národných dejín, nehovoriac o stovkách iných štúdií a článkov.
Ľudovít Novák maturoval v Skalici roku 1927. Ako talentovaný hudobník napísal, ešte počas skalických štúdií, knihu Ludwig van Beethoven, dokonca skomponoval i zaujímavú skladbu pre klavír. Ďalšie jeho kroky (1927 – 1932) smerovali na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, kde si vybral odbory slavistiky, romanistiky a ugrofinistiky. Svoje poznatky a skúsenosti so svojím rodným nárečím zhrnul do článku Skalické nárečie a veda, ktorý uverejnil roku 1929 v časopise Slovenské Pomoravie. Po pražských univerzitných štúdiách s radosťou využil ponuku ďalej sa zdokonaľovať na parížskej Sorbonne, medzitým sa oženil so Štefániou Morávkovou zo záhoráckeho Koválovca – v Paríži žili do konca novembra 1934. Po návrate do vlasti sa stal referentom jazykovedného odboru Matice slovenskej v Turčianskom Sv. Martine. V roku 1939 prešiel pracovať na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (v rokoch 1939 – 1954 oficiálne nazývanej Slovenská univerzita). Celá rodina sa však usadila v Ľubochni. V rokoch 1944 – 1945 ho vymenovali za dekana, roku 1948 musel zo školy nútene odísť.
Popri pedagogickej činnosti vykonával funkciu generálneho tajomníka Slovenskej učenej spoločnosti (1939 – 1943), spoluzakladal Slovenskú akadémiu vied a umení (1942, predchodcu Slovenskej akadémie vied), do roku1945 bol jej generálnym tajomníkom. Zároveň pôsobil aj ako predseda Slovenskej jazykovednej spoločnosti (1941 – 1945).
V rokoch 1948 až 1957 Ľudovíta Nováka predčasne penzionovali, dokonca na istý čas ho aj zatvorili a posadili na Pankrác. Aj po roku 1957 mohol pôsobiť vo vedeckých inštitúciách iba ako externý pracovník. Úplne ho rehabilitovali až roku 1968… Jeho najstaršia dcéra Oľga si takto spomínala na tie časy: „Nebolo vôbec ľahké žiť s celou rodinou úplne bez finančných prostriedkov. Otec sa uchádzal o akúkoľvek prácu. Nikde ho nechceli prijať, ani len za skladníka. Zostal doma a usiloval sa pracovať, písať, …“ On sám o tom v jednom rozhovore krátko pred smrťou povedal: „Po ,víťaznom´ februári 1948 som bol penzionovaný. S veľmi slabučkou penziou. Pomohol mi Pán Boh tým, že som mal priateľov. Predovšetkým biskupa Vojtaššáka, ale aj mnohých ďalších. Poverili ma úpravou Písma svätého Starého a Nového zákona, robil som organistu, z francúzštiny som preložil Otca Goriota, … Boli to príležitostné práce. Až mi pomohol Lenárt, ktorý dal príkaz zamestnať ma. Jedenásť mesiacov som bol aj zatvorený… Nebol to ľahký život, ale podstatné je, že som teraz tu.“
Po rehabilitácii roku 1968 začal pracovať na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, súčasne prednášal aj na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove, kde obhájil hodnosť DrSc. Stal sa predsedom viacerých jazykovedných spoločností, získal ocenenia za zásluhy o budovanie kultúry a vedy na Slovensku, za budovanie slovenského univerzitného školstva. Slovenská akadémia vied mu v roku 1992 udelila Zlatú medailu SAV a Čestnú plaketu SAV Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách, za celoživotnú prácu v oblasti jazykovedy a koncepčno-organizátorskej práce pri formovaní Slovenskej akadémie vied a umení.
Ľudovít Novák zomrel v nedeľu cestou do kostola vo veku 84 rokov.