Odkaz devína stále znie IV. časť

Boli na Devíne Skaličania?

Poslednýkrát sa vraciame v Obzore k našim slovanským koreňom, k pochopeniu dejinných súvislostí a sile literárnych diel našich národovcov. Prelialo sa veľa vody od tých čias, avšak ich sila neupadá a je základom našich dejín, pochopenia seba samých – bez toho ako sa ukazujeme a sme v tomto svete stratení. V minulých číslach sme sa venovali historickému a kultúrnemu významu Hollého eposu Svatopluk, jeho spojitosťou s Chalupkovým Mor ho! Popísali sme ich dôležitosť na známej štúrovskej vychádzke na Devín v roku 1836. Dnes pokračujeme ďalšími dejinnými nadväznosťami.

Na Devíne zaznel nadšený Škultétyho prednes najdôležitejšej výzvy z piateho spevu Svatopluka. K obrane národnej slobody proklamoval „radšej slávnu smrť ako žiť v otroctve“. Výzva vyslovila súčasne otázku, čo na to niekedy povedia utláčaní potomkovia. Aj ďalšie recitácie úryvkov z Hollého eposu Svatopluk priamo podnietili myšlienku národnej prísahy vernosti a po nej už všeobecne známy akt nového krstu. Pravdepodobne rovnako inšpiračne zapôsobila už aj uvedená Štúrova báseň Smlúva Slováků. Bohužiaľ, presný počet účastníkov a ich mená sa nezachovali. Oprávnene by bolo možno sa domnievať, že medzi nimi boli aj Skaličania. Minimálne je dôvodom k takejto úvahe to, že skalickí evanjelickí študenti dokázateľne v tom čase na lýceu študovali a okrem toho stále pretrvával vplyv Skaličana Michala Hlaváčka, ktorého sme už spomínali, že bol neskôr poprednou pedagogickou osobnosťou levočského lýcea.

MENÁ S VLASTNÝMI ŽIVOTMI

V interpretácii nového krstu prišlo neskôr k dejinnej dezinformácii alebo aspoň zahmlievaniu našich dejín šikovným zneužitím poloprávd. Zo všetkých učebníc, aj „vedeckých“ kníh, sa dozvedáme, že účastníci stretnutia prijímali „slovanské“ prímená. Slovanské boli, nie však náhodne. Sú podľa hrdinských bojovníkov z eposu Svatopluk. Ich nové prímená, teda, sú slovenské, preto, teda, aj slovanské. Ľudovít Štúr prijal meno Velislav, avšak napríklad na rozdiel od J. Miloslava Hurbana nové meno životne nepoužíval, považoval ho za „nadnesené“. Zaujímavé je, že prímenie Miloslav prijali, a aj si životne osvojili, dvaja účastníci devínskeho národného stretnutia, Hurban a Hodža.

Pamätná izba Jána Hollého v prístavbe rímskokatolíckej fary na Dobrej Vode

ZAČIATOK CESTY K REVOLÚCII

Celá slovenská spoločnosť ožila. Nastáva proces národného zjednocovania a výsledkom je aj založenie nadkonfesionálneho, kultúrno-politického spolku Tatrín v roku 1846. Štyridsiate roky 19. storočia (po roku 1840), teda, napriek zvýšenému maďarizačnému nátlaku, už nezastihli slovenskú inteligenciu nepripravenú a bezradnú. Jej evanjelická časť, aj pod silným vplyvom Hollého národnej poézie, začína prehodnocovať svoj postoj k „českej“ bernolákovčine a prijíma ju ako predchádzajúci základ vlastného úsilia. Dôkazom je aj zdravica, ktorú „prešporskí Slováci“ z lýcea poslali Hollému k meninám v roku 1843: „… priviňte k sebe sinov, Vi Otče Slovákov, k Vám sa priznávame a chceme na záklaďe, čo sťe Vi z verními Slovákmi rozložili, stavbu ďalej ťahať.“ Najmä v lete roku 1843, po pamätnej návšteve Štúra, Hurbana a Hodžu na Dobrej Vode, prichádza k rozhodujúcemu uzákoneniu spisovnej slovenčiny, ako základu kultúrno-politického zjednocovania.

Spolok Tatrín

ODKAZ DEVÍNSKEHO STRETNUTIA

Oduševnené výzvy k činom za národnú slobodu, ktoré odzneli na Devíne, sa v revolučných rokoch 1848-1849 naplnili v Hurbanovskom slovenskom národnom povstaní vytvorením Slovenskej národnej rady. Tvorili ju traja aktéri z Devína – Štúr, Hurban a Hodža. Celý tento národne zjednocovací proces je svedectvom významu devínskeho vystúpenia a dôkazom, aj pretrvávajúcim odkazom pre nás, že: „Česť a cena života spočíva jedine v tom, ak zasvätíme svoje činy a myšlienky veľkému podujatiu, s ktorým sa môžeme úplne stotožniť.“ (M. Druon)

Eva Fordinálová