Byť doma v dvoch igelitkách

V tejto chvíli, keď toto píšem, za oknom padajú krásne veľké chumáče snehu. Svet znovu a znovu zapadá a všade dokola je ladovská zima ako z obrázku. Krása. Pokiaľ máte okno, cez ktoré môžete pozerať z izby, v ktorej je teplo, svietite si, pretože máte elektrický prúd. Máte domov. Tam, kdesi vonku, je však dosť ľudí, ktorí domov nemajú a pre nich zima už nemá ten romantický nádych. V zime 2005/2006 zmrzlo na Slovensku na ulici 56 bezdomovcov. I oni však patrili a patria do našej spoločnosti, i keď sa nám do nášho obrazu „dokonalého sveta“ nehodia a vytláčame ich mimo náš pohľad na okraj. Ľudia so so-ciálnymi problémami tu boli vždy, len sa zmenila doba a je ich možno viac. Ako sa k ich problémom a pomoci im stavia spoločnosť, charitatívne organizácie a napokon ako sa správame my? Vieme čo by sme skutočne pre nich mohli urobiť a čo je vôbec správne a vhodné? O tomto všetkom som sa rozprávala s Mgr. Monikou Hladkou, sociálnou pracovníčkou azylového centra ZSS, ktorá svet ľudí bez domova pozná v Skalici azda najlepšie.

Všetci stretávame ľudí, ktorí chodia mestom a v igelitke nosia celý svoj majetok. Ľudí v zlej sociálno-ekonomickej situácii je veľa, no keď sa bavíme o bezdomovcoch, myslíme tým na ľudí, žijúcich zväčša na ulici. Koľko ich je v Skalici?
Ak sa bavíme o tých, ktorí sa nechcú socializovať a vyhovuje im život tzv. na ulici, tak zhruba tridsať. Je to samostatná komunita ľudí. Žijú v skupinách, je medzi nimi veľká súdržnosť, spolupatričnosť a navzájom sa o seba postarajú, vo vážnych situáciách vedome nehodia jeden druhého cez palubu. Sú jeden na druhého odkázaní. Vďaka tomu prežijú napríklad zimné mesiace na ulici. Nechodia ani prespávať do nocľahárne, veľkú úlohu v ich životoch hrá alkohol a niekedy aj drogy. My ich však poznáme a snažíme sa im pomáhať aspoň so šatstvom a hygienou. Často ide o vyhľadávaciu činnosť v teréne, pri ktorej nám pomáha aj oddelenie sociálnej starostlivosti a zdravotníctva a mestská polícia.

Ľudia, prechádzajúci okolo „bezdomovcov“, sa spravidla cítia neisto a nevedia ako sa správať. Ohrozujú nás vôbec nejako?
Priame nebezpečenstvo občanom väčšinou nehrozí, bezdomovci nie sú agresívni a nikoho nenapádajú. Vedome nechcú ublížiť. Dôležité je všímať si ich, ak ich nájdete napríklad v zime na zemi, alebo pri činnosti, ktorá môže nevedome ohrozovať – napríklad pri zakladaní ohňa, aby sa ohriali, pri benzínke, alebo na inom nebezpečnom mieste. Treba informovať políciu, ktorá vie ako konať. Pred políciou majú rešpekt.

Riešenie ich situácie asi nie je jednoduché. Je pravda, že slovenský právny poriadok nepozná pojem bezdomovec? Nekomplikuje to a neobmedzuje možné riešenia?
Nám, ako pomáhajúcej organizácii, toto nechýba. Pomáhame všetkým, ktorí našu pomoc potrebujú. Asi by bolo vôbec zložité tento pojem špecifikovať. Sú u nás napríklad ženy, ktoré boli týrané, nútené zo svojho domova ujsť i s deťmi, nemajú inú rodinu a preto zostali na ulici. Sú to však podľa toho bezdomovkyne, ak sa nemajú kam uchýliť, ale v skutočnosti domov majú? Pre nás nie je dôležitý právny pojem, ale človek, ktorý potrebuje pomoc. Každý potrebuje iný a osobitný prístup, lebo za každým človekom je iný a jedinečný ľudský príbeh. Poskytnúť prístrešie je iba zlomok pomoci. Zameriavame sa na individuálne potreby každého klienta. Nejde všetko škatuľkovať a vtesnať do legislatívy. Vyriešenie ťažkých životných situácií a kríz našich klientov je ťažko merateľné a vyjadriteľné. V týchto prípadoch hrá hlavnú úlohu ľudskosť, cit, zdravý rozum a hlavne odborná pomoc. Snažíme sa pre klientov vytvárať podmienky harmonického a plnohodnotného života a rozvoja klienta, s ohľadom na jeho ľudskú dôstojnosťa individualitu.

Ako vidíte maďarské riešenie, podľa ktorého by malo byť bezdomovectvo trestné a títo ľudia postavení mimo zákon?
Ja osobne v tomto určite nevidím riešenie. Pokiaľ nikomu neubližujú, netreba to „riešiť“ väzením. Ak áno, máme na to trestné právo. Treba si uvedomiť, že u väčšiny hrá veľkú rolu to, čo dostali od života do vienka, aké gény a akú rodinu. Keby sme sa my narodili a žili v rovnakých podmienkach, dopadli by sme inak?

Sú súčasťou našej spoločnosti, nášho mesta, čo pre nich robí mesto, prípadne iné inštitúcie?
V Skalici funguje nezisková organizácia Štíbor – Mestské centrum sociálnych služieb. Jeho zriaďovateľom je mesto Skalica a má pod sebou dve zariadenia – azylový dom Útulok Cesta, s kapacitou 45 miest, a mužskú nocľaháreň, s kapacitou 10 miest. Súčasťou Útulku Cesta je Práčovňa a súčasťou Nocľahárne je Stredisko osobnej hygieny. Bežné prevádzkové výdavky sú kryté z úhrady klientov (cca 25%), dotácií Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (cca 71%) a charitatívnych darov (cca 3-4%).

Aké sú podmienky pobytu v týchto zariadeniach?
V prvom rade sme tu pre občanov mesta Skalica, ktorí sa dostali do problémov, avšak v azylovom dome neodmietame ľudí aj z iných obcí a miest. Azylový dom poskytuje celoročné ubytovanie matkám s deťmi, ale aj jednotlivcom. Vzťah je zmluvný na dobu maximálne dva roky, no klienti často celú dobu nevyužijú. V tom období súčasne pomáhame klientovi vyriešiť jeho situáciu do budúcnosti a jeho osamostatnenie sa. Klient prispieva na pobyt úhradou 2,10 € na deň pre dospelého a 13 € na mesiac pre dieťa. V rámci pracovnej terapie majú klienti povinnosť zabezpečiť si sami bežnú dennú čistotu a poriadok, nielen v osobnom priestore v izbe, ale tiež v spoločných priestoroch celého zariadenia. Podieľajú sa na prácach, súvisiacich s prevádzkou zariadenia a úpravou okolia. To znamená v zime odhŕňať sneh, na jeseň hrabať lístie, presádzať a starať sa o kvety, strihať kríky, odstraňovať burinu … Podľa ročného obdobia, prípadne aktuálnych sviatkov, pripravujú výzdobu, spoločne pečú vianočné pečivo alebo zdobia stromček.

Aj v ostatných našich zariadeniach sa staráme, aby mali všetku potrebnú pomoc, ale nie zadarmo! Je dôležité, aby sa klient v rámci jeho možností a schopností aktívne podieľal na prácach spojených s prevádzkou. Nocľaháreň je otvorená od 17-tej do 9-tej hodiny a cez deň sa zatvára. Výnimkou sú napríklad vianočné sviatky alebo keď sú vonku mrazy, kedy sami klienti majú záujem tráviť v priestoroch aj deň. Klienti nocľahárne prispievajú sumou 0,90 € na noc. Podmienkou je dodržiavať v zariadeniach prevádzkový a ubytovací poriadok, ktorý prísne zakazuje alkohol a drogy. Len v nocľahárni sa toleruje zvyškový alkohol do 0,5 promile. Pre všetkých ľudí, ktorí sa nachádzajú v núdzi a nemajú kde vykonávať základnú osobnú hygienu, je možnosť využiť Práčovňu a Stredisko osobnej hygieny od 9,00 do 15,00, za poplatok, v práčovni 0,50 € za kilogram šatstva a hygienu za 0,60 € na osobu.

Stále, aj pri poskytovaní pomoci, treba mať na pamäti ich osobnosť, ľudskú dôstojnosť, právo na sebaurčenie … Ako k tomu pristupujete vo vašom centre?
Pri riešení ich sociálnej situácie sú klienti povinní aktívne spolupracovať. Na základe sociálneho poradenstva s klientom rozhodneme o neodkladnom riešení napríklad vybavovania sociálnych dávok, dokladov, uplatnenia sa na trhu práce, alebo pri riešení závislostí. U väčšiny klientov je potrebná asistencia pri vypísaní tlačív a rôznych žiadostí. Na riešení ťažkej situácie, v ktorej sa náš klient nachádza, sa podieľame osobne. Telefonicky, e-mailom alebo písomne komunikujeme hlavne s lekármi, sociálnou poisťovňou, zdravotnou poisťovňou, oddelením sociálnej starostlivosti a zdravotníctva MsÚ v Skalici, s Mestskou políciou v Skalici, exekútorským úradom, úradom práce, … Práca je pre nich terapiou. Snažíme sa, aby si usporiadali život a pokračovali sami. Tak sa tu klienti menia, i keď je pravdou, že niektorí sa aj opakovane vrátia.

Vrátia sa, pretože sa dostávajú do podobných situácii znova? Musíme zobrať na vedomie, že je tu i skupina ľudí, ktorí sa socializovať nechcú a dokonca časť, ktorá už vlastne inú budúcnosť nemá. Nedeprimuje vás táto sizyfovská práca, teda „bez výsledku“?
V prvom rade – sú prípady, ktoré sa vyriešia a to nás veľmi teší. Áno, niektoré prípady, hlavne tzv. ľudí na ulici, sú neriešiteľné. Títo nevyjdú z bludného kruhu von. Nie je však na nás posudzovať, či odsudzovať, a ani nie je našou snahou vyriešiť neriešiteľné. Ponúkame pomoc, keď nie sú títo ľudia schopní vlastnými silami si zabezpečiť základné životné podmienky. My sme tu kvôli pomoci. My ich sprevádzame na ich ceste a robíme ju znesiteľnejšou, ľudskejšou. A to pripomínam, že nepomáhame iba ľuďom na ulici.

Kto všetko sú, teda, vaši klienti a akú pomoc okrem strechy nad hlavou potrebujú?
Problematika pomoci je veľmi široká a vyžaduje si špecializovaný a odborný prístup. Našimi klientmi je skupina od mladých, zdravých ľudí, cez invalidov, matky s deťmi až po starých ľudí. Od ich osobných príbehov, veku, zdravotného stavu sa odvíjajú aj ich potreby a tým aj druh pomoci, ktorú im poskytujeme. Niektorí nemajú doklady, pomáhame im ich vybaviť. Chorí nevedia a nemajú vybavené príspevky, na ktoré majú od štátu nárok (podotýkam, že často celý život predtým pracovali).

Mnohí z nich nemajú príjem, pomáhame im ho zabezpečiť, lebo naše služby pre nich nie sú úplne zadarmo, časť si platia. Pomáhame im nájsť prácu, riešiť exekúcie, pripraviť ich osobný ekonomický plán, aby sa znovu naštartovali. Často hrá úlohu ekonomická negramotnosť, neschopnosť orientácie sa na úradoch a inštitúciách. Sprostredkovávame terapie, mamičky učíme zdravo a kvalitne variť. V našom zariadení neposkytujeme zdravotnú ani ošetrovateľskú starostlivosť, preto, ak klient stráca schopnosť postarať sa sám o seba, či už je to vekom alebo v dôsledku choroby, pomáhame mu pri umiestnení napríklad do zariadenia pre seniorov, do domova sociálnych služieb, kde môžu naďalej plnohodnotne žiť.

Ako sa dostávajú ľudia do problémov, ktoré ich privedú až na ulicu?
Viete, odsúdiť je ľahko, ale každý urobíme v živote väčší alebo menší prešľap. Veľmi často sa do problémov dostávajú dokonca nie priamo vlastnou vinou. Napríklad rodičia chcú pomôcť dieťaťu v podnikaní, predajú dom, zostanú bez prostriedkov a idú bývať k deťom. Všetko funguje, pokiaľ podnikanie ide, ale doba je turbulentná a keď podnikanie skrachuje, stiahne so sebou aj ich. Alebo rodičia zastavia svoj dom, aby si mladí mohli zobrať hypotéku, no ženích sa dá na hazardné hry, dcéra sa bojí, či hanbí, priznať sa a požiadať o pomoc a keď vyjde pravda na povrch, už je neskoro, jeden človek tak stiahne ku dnu celú rodinu. V mnohých prípadoch sú to ženy, z manželov ktorých sa vykľujú alkoholici, gambleri, či tyrani a ony sa musia okrem seba postarať aj o deti. Alebo muža opustí žena s deťmi, v tom isto čase príde o prácu, čo ho dostane do veľkého tlaku, zoznámi sa s novou partnerkou, ktorá ho privedie k alkoholu …

Nie všetci sme psychicky rovnako odolní. Tieto veci sa stávajú často, no len niektorí ich s podporou rodiny vedia vyriešiť. Nesmieme zabúdať, že často sú to ľudia, ktorí už pochádzajú zo sociálne slabších vrstiev, bez možnosti kvalitného vzdelania a s nízkym príjmom. A všade naokolo sú možnosti pôžičiek, ktoré vám ponúkajú „riešenie“ a tak sa za krátky čas ľudia dostanú do víru exekúcií. Aj vzdelaný človek má čo robiť, aby takúto situáciu vyriešil. Máme klientov, ktorí navštevovali osobitnú školu, ich rodičia tiež a ich deti navštevujú rovnakú školu – veľkú úlohu hrá aj genetika. Pozor, netreba ich však ľutovať. Oni sami to odmietajú, majú svoju hrdosť. Stačí iba súcit, porozumenie, neodsudzovanie a podanie pomocnej ruky. Oni sami však, samozrejme, musia niesť svoj diel zodpovednosti za svoje konanie. Pri tomto by sme si my mali uvedomiť, aké máme šťastie, keď sme z úplných rodín, keď sa nám dostalo vzdelania a máme zdravý sociálny základ.

Ste odborníčka a pracujete v brandži, poznáte bezdomovcov osobne a tak máte možnosť efektívne pomôcť. Ako môžeme pomôcť my, občania? Je vhodné dávať žobrajúcim almužnu? Mám osobný zážitok, že som dala nákup s potravinami žobrákovi pred obchodom a keď som sa otočila, nákup putoval do odpadkového koša.
Áno, tak ako medzi nami, aj medzi nimi sa nájdu vypočítavci, alebo ľudia, ktorí sú tak závislí na alkohole, že už nepotrebujú potraviny, len peniaze na alkohol. Osobne tiež túto pomoc neposkytujem, som za konkrétnu pomoc, ktorá padne na úrodnú pôdu. Zmysluplne môžete pomôcť napríklad cez našu organizáciu. Po hmotnej stránke je veľkou pomocou jedlo, šatstvo a drogéria. Napríklad dnes tu bola mamička, ktorá sa už síce osamostatnila, no príjem jej tento mesiac nevystačil a dali sme jej potraviny. Len by sme poprosili občanov vopred o skontaktovanie, aby sme sa dohodli na čase a druhu pomoci. Najlepšie tie potreby poznajú odborníci, ktorí sú s nimi v dennom kontakte, ostatní môžu mať skreslené predstavy. Je však aj nehmotná pomoc. A na tú sa často zabúda. Cez to všetko ako na nás títo ľudia pôsobia, tak pochopenie, uznanie ich individuality, rešpekt i neodoberanie ľudskej dôstojnosti patria k základnej pomoci. Bez týchto prejavov ich vyraďujeme z našej spoločnosti a separácia a netolerancia sú presne to, čo im nepomáha.

Odsudzujeme ich napríklad za alkoholizmus, i keď aj medzi nami je veľa alkoholikov. Často sú však skrytí a hlavne majú to šťastie, že majú rodinu a domov. V rodine, či medzi známymi sa pomáha ľahšie. Toto sú však pre nás predsa len neznámi ľudia …
Najťažšie je pomôcť ľudom, ktorí sú tzv. na ulici. Bývajú pod vplyvom alkoholu, či drog a nedodržujú základnú hygienu. Informácie o nich sa k nám dostávajú, ako som spomínala, prostredníctvom mestskej polície, či oddelenia sociálnej starostlivosti a zdravotníctva mestského úradu, ktoré situáciu a konkrétnych ľudí na ulici poznajú často osobne. Ak je voľné miesto, klient môže ihneď prísť. Nových klientov tiež často privedú do zariadenia súčasní klienti nocľahárne, ktorí sa s nimi zoznámili niekde na brigáde alebo priamo na ulici, v ich komunite. Samozrejme, svojim výzorom a tým, že sú pre občanov cudzí a nepoznajú ich príbehy, vzbudzujú obavu a strach o vlastné bezpečie.

Avšak netreba sa obávať, nie sú nebezpeční v zmysle, že by vám chceli ublížiť, určite tu nie je riziko väčšie ako bežne v kontakte s ľuďmi. Možno občas kričia, ako to robili aj Milánek a Beňara, jednoducho sme ich brali takých, akí sú. Keď však vidíme človeka ležať na zemi, nič nám nebráni osloviť ho, spýtať sa čo sa stalo, či niečo nepotrebuje. Nie je to žiadne riziko a tiež sa môže stať, že nájdeme na zemi odpadnutého človeka, ktorý nepatrí do skupiny ľudí bez domova. Každý z nás máme v sebe cit a rozum, takže, keď človeka oslovíme, vieme situáciu vyhodnotiť. Keď si neviem poradiť, môžem zavolať mestskú políciu, s ktorou úzko spolupracujeme. Väčšinou týchto ľudí osobne poznajú a vedia, akú pomoc poskytnúť. Niekedy stačí postaviť bezdomovca na nohy a pomôcť mu do jeho komunity, kde už sa o neho postarajú.

Prečo, teda, na uliciach stretávame ľudí, keď majú možnosť obrátiť sa na vás a na vašu pomoc?
Treba si uvedomiť, že občania, ktorí majú problém s bývaním, sa delia na tých, ktorí sa socializovať chcú a tých, ktorí nechcú. Viac máme na očiach tú druhú skupinu, jednoducho je to ich spôsob života, podľa ich potrieb a pravidiel. Dobrovoľne sa rozhodli, že chcú žiť na ulici, odmietajú pomoc a nechcú sa prispôsobiť pravidlám nocľahárne. Veľkú rolu tu hrá alkohol a drogy, a vďaka tomu sú, bohužiaľ, ich priority a spôsob života iný ako náš. Žijú zo dňa na deň, rozmýšľajú čo potrebujú tu a teraz, vďaka tomu môžu prežiť a to ich paradoxne chráni pred užívaním antidepresív v takej miere, ako užívajú ľudia „bez problémov“ v porovnaní s nimi. Na druhej strane niektorých tento prístup a neschopnosť rozmýšľať v súvislostiach o budúcnosti do ich problémov dostal. Títo ľudia majú iné vnímanie reality. Všetky potreby a povinnosti, ktoré sú spoločnosťou automaticky chápané ako bežný štandard, sú pre ľudí bez domova buď výnimočné, alebo zanedbateľné.

Vieme si predstaviť ako ľahko môže človek ostať bez domova. Aká je však jeho možnosť začať opäť žiť normálny život? Aká je možnosť dostať prácu, keď človek nemá adresu, účet, ale má dlhy v sociálnej a zdravotnej poisťovni, …?
Šanca začať normálny život je vždy, základ je chcieť a rozhodnúť sa niečo zmeniť. Rovnako ako u nás, tých, ktorí v ich situácii nie sme. Všetci v živote riešime ťažké situácie a prechádzame rovnakými fázami. Niekedy rovnako bez úspechu, zacyklujeme sa aj v jednoduchších problémoch a potom sme vďační za pomoc. Rozdiel je azda v tom, že stratou domova vznikne veľmi ťažká situácia a okrem pomoci treba mať veľkú silu na jej zvládnutie. Keď sa títo ľudia dostanú k nám, dostane sa im odbornej pomoci a to je začiatok šance vyriešiť situáciu a začať znova.
Čo sa týka zamestnania, tak väčšina našich klientov pracuje. Muži pracujú všetci – tí, čo sú v útulku i tí, čo dochádzajú do nocľahárne. Keď sa u nás ocitnú a sú bez práce, tak do dvoch – troch týždňov im pomôžeme prácu nájsť.

Ťažšiu situáciu majú mamičky s deťmi z dôvodu starostlivosti o deti. Keď matka s deťmi zostane sama, nemôže chodiť napríklad na nočné. Z hľadiska zamestnávateľa nie je nič neštandardné, dôležité je, aby mali doklady. Pokiaľ ich nemajú, my ich pomôžeme vybaviť. A čo sa týka exekúcií, to zamestnávateľa tiež nijako nezaťažuje, vybavujeme ich my. Zamestnávateľ iba strháva danú čiastku a zasiela exekútorovi. Ekonomický program nastavujeme s klientom my. Časté sú prípady, že majú exekúcie až do konca života, ale aj s tým sa dá žiť normálny život. Záleží od toho, akou sumou je klient zaťažený, či má umožnené exekúciu splácať a v akej výške splácať dokáže. Možno prekvapí informácia, že pracujú často ľudia, ktorí sú na ulici, a naše služby nevyužívajú. Pracujú obyčajne na poliach, vo vinohradoch, na stavbách, iba brigádne a tzv. na čierno, lebo nie sú schopní pravidelnej dochádzky, a robia nepravidelné a nárazové činnosti, kde ich neprítomnosť neohrozí chod firmy.

Všetci si pamätáme dobu, keď medzi nami žili skalické postavičky ako Milánek, „hvezdári“, či Beňara. Patrili k mestu, avšak hlavne patrili k nám. Nikto sa za nich nehanbil, nezavadzali nám a nevytláčali sme ich z mesta. Ako to, že je dnes situácia tak zásadne iná? Akoby sa vytratila ľudskosť.
Možno je časť príčiny v tom, že do 89-ho bola zamestnanosť občianskou povinnosťou, svoju úlohu hralo, že všetci mali kde bývať a bolo menej sociálne najslabších ľudí. Tiež tak nemigrovali ako dnes a hlavne v malých mestách sme ich poznali osobne. Poznali sme ich osobné príbehy, vďaka ktorým sme mali pre nich pochopenie, možno aj preto patrili medzi nás. Čo je však hlavné, viac sme spolu komunikovali, zaujímali sme sa viac nielen o seba, o rodinu, ale aj o susedov a okolie. Boli sme všímavejší. Dnes žijeme separovane vo svojich svetoch a domoch, snažíme sa, aby boli čo najkrajšie, najdokonalejšie, máme veľa starostí a nezaujímame sa o starosti iných. A tu to asi začína. Aj náš sused, či známy, sa môže dostať do problémov. Väčšinou, keď sa do nich niekto dostane, hanbí sa a nepožiada o pomoc. Pokiaľ si to niekto nevšimne a nepodá mu pomocnú ruku včas, problém sa môže začať prehlbovať. Potom už dotyčný hľadá úľavu v alkohole a ocitne sa na ulici ani nevie ako. Keď tam potom stretne drogy, zväčša už nie je návratu späť. Pričom možno stačila dobrá rada v pravej chvíli.

Spoločnosť zvykne ľudí bez domova posudzovať povrchne. Zaradia ich do skupiny, ktorá nechce pracovať, zneužíva pomoc zo strany štátu, a podľa rozšírenej mienky ide o nevďačných a vypočítavých ľudí.
Skúsme sa na to pozrieť v porovnaní so vzdelanou spoločnosťou, ktorá má na trhu práce vysoké uplatnenie. Napriek tomu, rovnako ako v skupine ľudí, ktorí žijú na ulici, sa i tu nájdu jednotlivci, ktorí vlastne len pomoc využijú a nemajú snahu sa ďalej podieľať na zvýšení kvality svojho života. Aj v skupine vzdelaných a ekonomicky zabezpečených ľudí sa nájdu jednotlivci, ktorí klamú, využívajú a okrádajú spoločnosť a obohacujú sa na úkor iných. A to vzdelaný človek koná týmto spôsobom vedome! Zariadenia, pomáhajúce ľudom, ktorí sa ocitli na ulici, sú veľmi dôležité. Aj za predpokladu, že počet klientov, ktorí sa znova osamostatnia, bude minimálny. Pretože u nás majú príležitosť znova sa postaviť na vlastné nohy a znova sa zaradiť do spoločnosti. Ak ste súčasťou života niekoľkých rodín, máte možnosť sledovať každú zmenu, ako napríklad spokojný úsmev na tvári klientky, keď prichádza z práce s prvou výplatou. Zo zachmúrenej, nešťastnej a rezignovanej ženy sa stáva spokojnejší človek, napriek tomu, že býva v zariadení. Naša práca má zmysel, napĺňa nás a to nám stačí.

Ďakujem nielen za rozhovor, ale predovšetkým za prácu, ktorou i za nás všetkých pomáhate ľuďom. Za prácu, ktorá robí našu spoločnosť ľudskejšou. Každým výsledkom je aspoň trocha vylepšený niečí život, zachránený ľudský osud, opäť vystužená osobnosť. Pripomeňme si, prosím, niekedy myšlienku, ktorá odznela v tomto rozhovore: „Ak príde pomoc včas, možno na zvrátenie osudu stačí málo, niekedy len dobrá rada.“ Všímajme si svoje okolie, komunikujme, pomáhajme a nebojme sa požiadať o pomoc!