Za oknom prelieta krajina Záhoria –
kadere borovíc s nitkami striebra briez;
od tŕstia vo vetre beží dážď cez polia,
cez piesky k jelšinám, tam ho už čaká les …
Nezamením ťa za iné,
ty krása drsná, zádumčivá!
Však prečo sa mi zavše sníva
o inej krajine?
Keď za ňou odídem, prekročím zemský prah,
azda keď prijmú ma nebeské nádvoria,
až budem študovať v nebeských knižniciach,
v snoch budem počuť šum borovíc Záhoria.