Skalické ulice – Jána Ďuroviča

Ján Ďurovič
Foto: archív Mesta Skalica

ThDr. Ján Ďurovič (* 30. 8. 1894, Lehota nad Rimavicou – † 26. 11. 1955, Skalica), evanjelický kňaz (od roku 1925 až do smrti pôsobiaci v Skalici), literárny vedec, historik a univerzitný profesor, sa v prvej polovici 20. storočia nemalou mierou zaslúžil o duchovný a kultúrny rozvoj Skalice i o poznávanie jej dejín. Študoval na Gymnáziu v Rimavskej Sobote, následne navštevoval teologickú fakultu v Prešove, kde ho v roku 1918 vysvätili za kňaza. Absolvoval aj krátke študijné pobyty v Berlíne, Lipsku a na Karlovej univerzite v Prahe. Ako kaplán slúžil v Rimavskej Bani, Turčianskom Sv. Martine a Hybiach.

V roku 1921 prijal kňazskú stanicu vo Važci, spod Tatier potom prišiel do Skalice, s manželkou Oľgou, deväťmesačným synom Ľubomírom (dnes známym jazykovedcom) i so svojou matkou, vdovou. Neskôr sa im tu narodili ešte dvaja synovia – Svetozár a Slavomil (obaja vo svojich vedných odboroch takisto veľmi úspešní). Počas pôsobenia v Skalici dosiahol na Husovej fakulte v Prahe roku 1934 doktorát z teológie a v roku 1938 na UK v Bratislave získal doktorát filozofie. V roku 1942 habilitoval na Slovenskej evanjelicko-teologickej fakulte v Bratislave a v roku 1950 ho menovali univerzitným profesorom.

Ján Ďurovič inicioval v Skalici postavenie evanjelickej veže podľa návrhu Dušana Jurkoviča (jej základný kameň položili 8. mája 1938), zriadenie areálu a parku, venovaného pamiatke Jana Amosa Komenského, odhalenie sochy Daniela Gabriela Licharda pred vežou v roku 1947, vytvorenie Lichardovho archívu vo veži, vyzdvihnutie a konzervovanie predtolerančných náhrobníkov na evanjelickom cintoríne – staré pamätníky exulantov nahradili novými tabuľkami, vsadenými do múru cintorína.

Ako duchovný pastier neorganizoval iba cirkevný život, šíril osvetu a kultúru, pôsobil ako dlhoročný kronikár a archivár mesta, veľkú pozornosť venoval historickým a kultúrnym pamiatkam. Osobitné postavenie v jeho tvorbe malo literárne slovo. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrno-literárnej a cirkevnej minulosti, vydal biografiu Juraja Tranovského a dokumentárnu knihu o tvorbe slovenských evanjelikov pred vydaním tolerančného patentu s názvom Evanjelická literatúra do tolerancie (1940), zvlášť sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie. Publikoval príspevky k životopisom Jána a Sama Chalupku, Daniela Licharda a iných, prekladal z nemčiny. Bol redaktorom mesačníka Nový rod, Slovenské pomedzie, revue Theologica evangelica a i.

Spomedzi jeho publikačnej činnosti treba ešte spomenúť rozličné štúdie, recenzie, eseje, články v novinách a časopisoch, ako napríklad Ať znovu uvěří (1922), Slovenské evanjelictvo (1927), Štefánik, kresťanská osobnosť (1929), Tomáš G. Masaryk (1930), Obnovená cirkev (1930), Cirkev a bohoslužby (1931), Martin Lauček (1933) atď. V rukopise zostali Cithara Sanctorum, Dejiny Jednoty bratskej na Slovensku, Autori Zpěvníka. Pripravoval sprievodcu po Skalici a mal rozpracované viaceré historické práce.

Ján Ďurovič je pochovaný na Evanjelickom cintoríne v Skalici.