Chodím si, chodím po svete a pozorujem okolie a seba v ňom

Niekedy s radosťou, inokedy so smútkom, ale vždy s údivom pozorujem, čo všetko ako ľudia dokážeme vykonať.

Udalosti dnešnej doby striedajú v rýchlom slede jedna druhú. Ešte sme neodžili a nepochopili v súvislostiach tú prvú a už sa na nás valí druhá. Po nej ďalšia, ako vlny na rozbúrenom mori. Každá tá nová je zdanlivo významom a dopadom na náš život dôležitejšia ako predchádzajúca. Svojou závažnosťou v nás vzbudzujú silné emócie a my v ich duchu konáme.

Na počiatku udalostí nás na chvíľu spojí prekvapenie z nečakaného a strach z nepoznaného. Z niečoho, na čo sme neboli pripravení a čo nás riadne zaskočilo. Vtedy, pod tlakom toho neznámeho spoločného ohrozenia sa spojíme a zo strachu všetci ťaháme za jeden povraz. Dajakú dobu sme súdržní. Život však ide ďalej a keď priame ohrozenie pominie, upokojíme sa. V tme nevedomosti si ohmatáme nový priestor, „zorientujeme sa“ a objavíme v ňom nové konce nových lán. Sme zvyknutí ťahať a tak niektorí prvé spoločné lano pustia a vymenia ho za koniec iného. Samozrejme, tušíme, že koncov je neúrekom, často však siahneme rýchlo a jednoducho len po tom najbližšom. Ďalší z nás, zbadajúc v diali iné voľné konce, ktoré ešte nikto nedrží, sa pustia a utekajú k nim, skôr ako zmiznú v spleti všetkého. Časom tak ťaháme každý za iný koniec povrazu a tak miesto toho, aby sme pomohli potiahnuť svet nejakým smerom, paradoxne vytvárame obrovský spletenec lán a uzlov, v ktorom sa už nikto nevyzná. A čo viac. Pozreli sme sa v tom frmole pod vlastné nohy? Sú obmotané slučkami lán ako zviera v oku pasce pytliaka …

Ešte je čas. Čas zastaviť sa a odolať pokušeniu chytať a ťahať konce slepo z plných síl. Je čas prestať ťahať a uťahovať. Stále je čas pokojne sa poobzerať okolo seba a začať rozuzľovávať. Spoločne. Aj takto môže vyzerať „ťahanie za jeden povraz“.

S úctou

rozuzľujúca Želmíra Macháčková