Kráľovský nátroj v kráľovskom meste

Organ vo františkánskom kostole – detail hracieho stola po rekonštrukcii Foto: Miroslav Minďáš

My, Skaličania, sa hrdo hlásime k tomu, že sme kráľovské mesto a k nemu ako takému bezo sporu patrí aj kráľovský nástroj – organ. A ako sa na Skalicu patrí, pri množstve iných unikátností, tak nemáme len jeden, ale hneď šesť. Zaraďujeme sa tak ich počtom na počet obyvateľov do popredia slovenských miest. Každý z organov má svoju históriu a Skalica má veľa významných organistov.
Práve o skalických organoch i organistoch prinášame niekoľko článkov od našich čitateľov a rozhovory s organistami. Osamote sú pohľadmi z rôznych strán, no spolu vytvárajú súzvuk ako dobrý nástroj. Veríme, že sa vďaka článkom vo vás prebudí aspoň zvedavosť a možno si k organovej hudbe nájdete svoju cestu.

Redakcia


ORGANY V SKALICI

Na počiatku milénia sa skalické organy nachádzali v štyroch chrámoch – vo farskom sv. Michala Archanjela, evanjelickom a. v., milosrdných bratov sv. Trojice a františkánskom Sedembolestnej Panny Márie. Všetky slúžili výlučne na liturgické účely a organisti mali často čo robiť, aby ich vôbec udržali v prevádzke a dokázali niečo zahrať. Všetky mali za sebou neodborné zásahy, ktoré sa javili ako rekonštrukcie, ale naopak im viac či menej uškodili. V roku 2004 sa začala unikátna cesta rekonštrukcie organov v Skalici. Dnes, v roku 2022, je v Skalici už šesť organov, pričom päť je rekonštruovaných a jeden novo postavený. Mimoriadnu zásluhu na tom majú traja ľudia – bývalý primátor Skalice Ing. Stanislav Chovanec, ďalej koncertný organista, pedagóg, skladateľ a organizátor Mgr. Stanislav Šurin, PhD., a nakoniec reštaurátor organár Ján Valovič. Trochu nadnesene povedané – prvý tomu dal zelenú a podporu, druhý to zabezpečil manažérsky a tretí, takpovediac, prinavrátil nástrojom život.

RADOSŤ I STAROSŤ

Organ je jednoznačne najkomplikovanejší hudobný nástroj, no ide o stáročiami preverené technické riešenia a detailné remeselné vypracovanie. Srdcu organa možno prirovnať vzdušnicu. Je to časť, ktorá privádza vzduch k jednotlivým píšťalám. Vo všeobecnosti je organ jedným z najdrahších vybavení kostola. Používajú sa špeciálne materiály, väčšinou vyrábané priamo na tento účel, čo sa odzrkadľuje, samozrejme, aj v cenách. Taktiež treba mať na pamäti aj na čas veľmi náročnú a zdĺhavú prácu. Rovnako ako výroba je náročná aj jeho údržba a oprava. Pre predstavu, v nástroji vo farskom kostole je presne 1092 píšťal, pričom každej z nich sa treba počas opravy venovať viackrát. Základné čistenie a ladenie sa odporúča priemerne každých desať rokov. Samozrejme, záleží na viacerých faktoroch, akými sú znečistenie prostredia, klimatické podmienky a v neposlednom rade ako často sa nástroj využíva.

Rekonštrukčné práce na organe v evanjelickom a.v. kostole

EVANJELICKÝ KOSTOL

Dňa 2. októbra 1797 bol vtedy v novom evanjelickom kostole inštalovaný organ trnavského organára Valentina Arnolda, ktorý zakúpil za sto zlatých Michael Langhoffer a daroval ho cirkvi. V roku 1839 bol nahradený nástrojom, postaveným Martinom Šaškom, rodákom z Brezovej pod Bradlom, najvýznamnejším slovenským organárom 19. storočia. Neskôr, pod rôznymi hudobnými vplyvmi, predovšetkým pod vplyvom romantizmu, bol nástroj v roku 1897 zväčšený. Jeho žiak Gustáv Adolf Molnár ho v rokoch 1896/97 rozšíril z jedného manuálu a 11 registrov na 2 manuály a 15 registrov. V roku 2004 už takmer nehrateľný organ reštaurovala firma reštaurátora organára Jána Valoviča zo Serede aj za finančného prispenia mesta Skalica.

Organ v evanjelickom a.v. kostole po rekonštrukcii

FRANTIŠKÁNSKY KOSTOL

O tom, kedy bol na chór františkánskeho kostola postavený prvý organ, informácie nemáme. Prvá zmienka je z roku 1729, roku veľkej pohromy pre Skalicu, kedy 5. septembra obrovský požiar zničil značnú časť mesta a medzi stavbami, ktoré vtedy ľahli popolom, bola i fara a františkánsky kostol s kláštorom. Zničený bol organ, zvony, mnohé cenné pergamenové graduály a ďalšie písomnosti. V roku 1759 postavil príslušník františkánskej rehole Fr. Peregrín Werner organ, ktorý sa však nezachoval. V rokoch 1863/64 sa uskutočnila výmena organu za nový – organ majstra Samuela Vagnera za 1200 zlatých. V roku 1930 si u firmy Rieger z Krnova zaobstarali františkáni nový organ, pretože starý z roku 1864 bol už v zlom stave. Po neodborných zásahoch bol aj tento nástroj na začiatku nového tisícročia vo veľmi zlom stave. Mesto Skalica kompletne financovalo jeho generálnu rekonštrukciu, ktorá sa uskutočnila v roku 2005. Vykonala ju firma reštaurátora organára Jána Valoviča.

Organ vo františkánskom kostole po rekonštrukcii
Organ vo františkánskom kostole – píšťalový fond pred opravou
Organ vo františkánskom kostole – píšťalový fond po rekonštrukcii

FARSKÝ KOSTOL

Ani v prípade farského kostola nemáme informácie o tom, kedy a kým bol postavený prvý organ. Jeho existenciu nepriamo dokladá zamestnanie organistu Jakuba Edvarda s ročným platom 36 zlatých a 12 meríc raži v roku 1615. V roku 1619 sa mesto dohodlo s pražským organárom Tobiášom Hanzelom, aby v chráme postavil nový organ. Od polovice 17. storočia sú pramene na údaje štedrejšie. Predovšetkým sa spomínajú ďalší organisti, čo je znakom toho, že organ v kostole bol. Od 3. do 15. septembra 1643 pobýval v Skalici panovník Ferdinand III. S touto návštevou akiste súvisí fakt, že v roku 1646 daroval kostolu organ, ktorý zhotovila dielňa významného viedenského majstra Johanna Woeckerleho za pomoci Daniela Bauera zo Štrasburgu, Ignáca Pfeifera z Tešína a spoločníka Josefa Zolnaja. Organ bol jednomanuálový so 14 registrami.

Organ vo farskom kostole – nový hrací stôl v dielni v Rakúsku

Pôvodná organová skriňa je zachovaná dodnes. Nástroj v roku 1791 zväčšil a upravil Valentin Arnold. Rozšíril ho o pozitív a po prestavbe mal 21 registrov. Z dôvodu zmeny dobového vkusu a snahy o modernizáciu však bol bez zdokumentovania odstránený a v roku 1926 nahradený novým pneumatickým organom. Tým sa prakticky zničil nástroj, ktorý by dnes patril k najvzácnejším organovým pamiatkam stredoeurópskeho regiónu. Historický organ nahradil továrenský nástroj firmy Jozef Melzer z Kutnej Hory, ktorý mal 19 registrov. A podobne, ako predchádzajúce dva, bol po neodborných zásahoch v roku 2006 takmer nefunkčný. Po vzájomnej dohode rím. – kat. farnosti a mesta Skalica o spoločnom financovaní, nový nástroj vyrobila rakúska firma Walcker-Mayer rokoch 2006-2007 a reštaurovaná bola vzácna organová skriňa. Organ sa skladá z troch hlavných častí, a to z hlavnej organovej skrine, pred ňou umiestnenej menšej skrine (pozitívu) v zábradlí chóru a hracieho stola. Každá táto časť sa skladá zo zopár tisíc menších či väčších komponentov. Poslednú opravu realizoval organár Peter Marcel Macejka.

Organ vo farskom kostole – nový nástroj, reštaurovaná historická skriňa

JEZUITSKÝ KOSTOL

Pramene neuvádzajú, kedy a kým bol organ v kostole jezuitov postavený. Môžeme predpokladať, že sa ho jezuiti snažili postaviť čo najskôr po dostavaní chrámu (1725), ale dôkazy pre tento predpoklad chýbajú. V prameňoch a literatúre nachádzame iba niekoľko zmienok, ktoré nepriamo poukazujú na to, že medzi pedagógmi boli organisti, teda, regenschori. Ešte v druhej polovici 20. storočia boli na chóre zvyšky organu.

Slávnostný koncert pri príležitosti inaugurácie anglického organu v jezuitskom kostole

Mesto Skalica sa v roku 2008 rozhodlo kúpiť historický romantický nástroj z konca 19. storočia z anglického mesta Sheffield. Zrekonštruovala ho a do jednej z bočných kaplniek kostola inštalovala opäť firma reštaurátora organára Jána Valoviča. Zavŕšením cesty obnovy skalických organov bude inštalovanie historického organu Vincenta Možného, pôvode inštalovaného v roku 1882 v podveží chóru v Dóme sv. Martina v Bratislave. Ten ustúpil novému modernému nástroju a rozhodlo sa, že po rekonštrukcii a reštaurovaní bude postavený na chóre jezuitského kostola v Skalici. Tu ho aktuálne stavia dielňa reštaurátora organára Jána Valoviča.

Inštalovanie anglického organu v jezuitskom kostole
Anglický organ v jezuitskom kostole – píšťalový fond
Začiatok prác na umiestnení reštaurovaného organu v jezuitskom kostole
Vizualizácia umiestnenia organu v jezuitskom kostole

UNIKÁTNA AKTIVITA

Všetko sa to začalo pred osemnástimi rokmi skromným projektom obnovy prvého organu. Odvety sa v Skalici udial bezprecedentný počin v oblasti renovovania organov, aký by sme asi málokde inde na svete našli. V jednom relatívne malom meste boli kompletne opravené dva organy, zakúpil sa historický organ z Anglicka, postavený bol úplne nový a napokon tu pribudne ešte jeden z jednej z najvýznamnejších pamätihodností tejto krajiny – korunovačného Dómu sv. Martina v Bratislave. Je za nami unikátna cesta prinavrátenia lesku, obnovy a rozvoja nášho kultúrneho dedičstva.

Organ v Dóme sv. Martina v Bratislave

Mal som možnosť kompletne zdokumentovať kamerou i fotoaparátom túto dlhú cestu obnovy skalických organov. To, čo je pre bežného človeka schované najčastejšie na chóre kostola a ešte k tomu za tzv. prospektom, čiže prednou viditeľnou časťou nástroja, sa otvorilo doslova dokorán. Mohol som nazrieť do útrob tohto neuveriteľne zložitého, ale nádherného nástroja, vidieť, na akom princípe funguje, ako sa ladí, ako sa opravuje a všetko to zaznamenať. Dáva nám to možnosť budúcim generáciám doložiť túto unikátnu aktivitu, ktorou sa mesto Skalica môže naozaj hrdiť.

Miroslav Minďáš,
fotografie: autor


MAJESTÁTNY ZVUK NAD MESTOM

Našli by sme viacero dôvodov, pre ktoré možno spájať slobodné kráľovské mesto Skalica s kráľovským hudobným nástrojom. Dá sa na to prísť aj logicky – kde je veľa kostolov, bude pravdepodobne znieť aj veľa organov. Tie skalické majú nielen zaujímavý zvuk, históriu, ale sú spojené s veľkými menami slovenskej organovej hudby.

AKO SA DOSTAL ORGAN DO KOSTOLOV

Dejiny organu sú spletité a tiež paradoxné. Nástroje fungujúce na princípe organa mali naši predkovia už pred tisícimi rokmi vo viacerých kultúrach, či už išlo o antických Grékov a ich Panovu píšťalu (syrinx), juhoázijský zväzok bambusových píšťal ken, čínsky nástroj šeng alebo aj aztécky kultový nástroj skana. Nám dobre známe gajdy tiež vychádzajú z podobného princípu, a to zo spojenia píšťal, napájaných z jedného vzduchového zdroja a ovládaných klávesmi. Kresťanstvo, ktoré sa po páde Rímskej ríše vzmáhalo a upevňovalo, nazeralo na organ pohŕdavo a odmietavo, považovalo ho za prejav prepychu padlej ríše.

Navyše ho považovalo za nositeľa pohanských zvykov, keďže sa používal v amfiteátroch pri krvavých súbojoch, čiže aj pri zabíjaní kresťanov. Návrat organov do kultúrneho života a do chrámov sa pozvoľna začal uskutočňovať až v 10. storočí, kedy organ slúžil najmä na pedagogické účely a na podporu spevu, ktorý bol stále hlavnou hudobnou zložkou liturgie. Častejšie sa používal v svetskom prostredí, v palácoch a pri dvorných slávnostiach. Oficiálnym bohoslužobným nástrojom sa organ stal až v 14. storočí. Dôkazom môže byť aj najstarší zachovaný (a dodnes funkčný) organ na svete, ktorý sa nachádza vo švajčiarskom Sione, v miestnej bazilike, a pochádza pravdepodobne z roku 1435. Odvtedy prešiel organ spletitým a zaujímavým vývojom, ktorý korešpondoval s dejinami umenia a v konečnom dôsledku aj s našimi ľudskými dejinami.

ORGANY V SKALICI

V našom meste máme momentálne šesť píšťalových organov. Spomeňme aspoň tie najzaujímavejšie. Najstarší z nich bol vo farskom kostole na námestí. Zachovalo sa o ňom len svedectvo, ktoré hovorí, že „… starí Skaličania si boli vedomí vzácnej hodnoty svojho organa a medzi jeho hlasmi vyzdvihovali najmä flautu z buxusového dreva. Znela vraj ľúbezne a spolu s tremulantom pripomínala hlas plačúcej ženy.“ Najstaršie dva organy padli s najväčšou pravdepodobnosťou za obeť požiaru. Súčasný organ mal tento rok údržbovú kontrolu, prečistili sme ho a naladili. Ide o pekný nový nástroj, postavený v barokovom štýle, ktorý je ideálny na hru barokovej hudby, no zvládne aj súčasnejšie diela.

Nateraz najväčší skalický organ máme vo františkánskom kostole na Kráľovskej ulici. Má 30 registrov a dva manuály. Je to krásny romantický nástroj plný farieb, ktoré sa dajú krásne kombinovať, a preto je na ňom potešenie hrať. Naopak, v bezútešnom technickom stave je organ u Milosrdných bratov na Potočnej ulici. Kostol preto ticho čaká na jeho náhradu, aby sa mohol rozozvučať veselými tónmi. V súčasnosti sa v kostole hrá na digitálnom (elektronickom) organe, ktorý však nemá a ani nemôže mať krásu píšťalového organa. Raritou je anglický dvojmanuálový organ so 14 registrami, umiestnený v jezuitskom kostole. Vzácny je práve pre jeho pôvod. Anglických organov nie je v strednej Európe veľa a tým obohacuje nielen Skalicu, ale aj celú strednú Európu, je vhodný práve na interpretáciu anglickej organovej literatúry.

Anglický organ v jezuitskom kostole – detail pedálu
Foto: Miroslav Minďáš

ORGAN SÁM NEZAHRÁ, NA TO TREBA ORGANISTU

Keď v bežnej komunikácii hovoríme o hudobných nástrojoch, takmer vždy ich spájame s hráčom na konkrétny nástroj (huslista zahral skladbu, spevák zaspieval), len pri organe často vynechávame hráča (organ zaznel). Bude to zrejme tým, že organista býva schovaný na chóre a ľudia ho pri hraní obvykle nevidia. Organistov však, bohužiaľ, opomíname úplne neprávom. Samotný organ je úžasný, no takisto aj úžasne komplikovaný nástroj. A osoba, ktorá potom musí obsluhovať takýto nástroj, toho musí veľa vedieť skôr, než si za organ sadne a niečo zahrá. V Skalici teda, prirodzene, boli aj významní organisti, ktorí významným spôsobom formovali kultúrny život na Slovensku. Spomeňme ako prvého jubilanta Juraja Pavlína Bajana, františkánskeho kazateľa a organistu. V apríli 2021 sme si pripomenuli 300. výročie od jeho narodenia. Pri tejto príležitosti pripravilo Záhorské múzeum video a v spolupráci so skalickou rímskokatolíckou farnosťou sa vo farskom kostole uskutočnili tri koncerty.

Neskôr tu bol jeden zo zakladateľov slovenského organového školstva, prof. Ernest Riegler Skalický, ktorý vyštudoval organ a kompozíciu na Lisztovej hudobnej akadémii v Budapešti, kde dostal v poslednom ročníku aj najvyššie ocenenie – Lisztovo štipendium. Po skončení štúdia vyučoval na akadémii a pôsobil ako hlavný organista v Bazilike sv. Štefana. Po roku 1947 pôsobil na VŠMU v Bratislave. Veľkou osobnosťou, spojenou aj so skalickými organmi, je prof. Ferdinand Klinda, ktorý v Skalici vyrastal a maturoval na gymnáziu. Práve v Skalici zasadol po prvýkrát za organ, čím začal život budúceho svetového virtuóza. Zabudnúť však nesmieme na Mariána Vargu. Jeho poznáme z pódií a za Hammond organom, ale komponoval aj pre organ. Hoci v Skalici dlho nežil, vždy sa sem rád vracal a je tu aj pochovaný.

Organ vo farskom kostole po inštalovaní
Foto: Miroslav Minďáš

A ČO BUDÚCNOSŤ?

Hoci je organ komplikovaný nástroj, nie je zase až tak komplikovaný, že by bolo nemožné sa naučiť na ňom hrať. A vzhľadom na našu minulosť, a postavenie v slovenskej organovej kultúre, máme aj záväzok podporovať v našom meste pravidelnú údržbu našich organov a organovú kultúru. Od roku 2005 sa na našej Základnej umeleckej škole vyučuje organ. V súčasnosti ho vyučuje Magdaléna Benešová, absolventka JAMU v Brne, a má sedem žiakov, z toho sú traja priamo zo Skalice. Organ môžu v Skalici študovať aj dospelí, čiže ktokoľvek by chcel, radi ho v našej komunite privítame. Okrem Magdalény Benešovej môžete v skalických kostoloch počuť organovú hru ďalších štyroch organistov, menovite Serafína Šurína, Marka Vyskoča, Adrianu Zriniovú, mňa a v Skalici najdlhšie hrajúcu organistku Olgu Novomestskú, ktorá minulý rok oslávila 90. narodeniny. Organovú kultúru v Skalici môžete podporiť účasťou na každoročnom organovom festivale Musica Sacra Skalica, alebo na samostatných koncertoch, alebo len jednoduchým ocenením doterajších snáh.

Organ je čarovný nástroj, ktorý spája generácie aj kultúry, a práve to spájanie a kultúrnosť potrebujeme v dnešných časoch najviac.

Šimon Kotvas


MÔJ ŽIVOT S MANUÁLOM

Hovoriť o muzikantoch, zrastených so svojim nástrojom, možno pri ktoromkoľvek z nich. Organ je však jediným hudobným nástrojom, kde hudobník sedí akoby priamo v ňom. V „kabíne stroja“, rútiaceho sa rozľahlým vesmírom tónov sedí človek, ktorý riadi ich prúd a široké melódie. Jedným z takýchto ľudí je aj mladý skalický organista Šimon Kotvas. O svojom živote s týmto nástrojom hovorí v rozhovore.

Čo pre Vás znamená to spojenie medzi Vami a organom?
V októbri to bolo desať rokov od mojej prvej omše, ktorú som hral, no nie som schopný povedať, prečo to robím. Mal by som byť schopný takúto odpoveď vysypať z rukáva, no neviem. Ja fakt netuším, prečo na tom organe hrávam. Je to možno čudné, ale je to tak.

Organ nie je celkom bežný nástroj. Ako ste sa dostali k hraniu práve na ňom?
Nebolo to len tak a náhodou… predchádzali tomu tri roky na našej ZUŠ-ke, ďalších osem a ešte minimálne ďalšie tri na Akadémii starej hudby FF MUNI v Brne. Na počiatku to bola práca Magdalény Benešovej, ktorá ma prehovorila, aby som si k spevu a keyboardu pridal aj organ. V tom čase, v roku 2008, keď som mal desať rokov, ma z doteraz nepochopiteľného dôvodu bavilo chodiť v kostole na chórus a prežívať tú atmosféru, keď pozerám na dianie v kostole tak povediac „z nadhľadu“. A toto si vlastne užívam doteraz. Na mojom formovaní sa okrem nej podieľala aj Eva Moleková, organistka v bazilike v Šaštíne, a Bratislavčan Stanislav Tichý. S pani učiteľkou Benešovou som končil oba stupne štúdia na ZUŠ-ke, a doteraz s ňou spolupracujem najintenzívnejšie, keďže nás oboch môžete počuť v skalických kostoloch.

Archív: Šimon Kotvas

Máte svoju obľúbenú hudbu doma v súkromí?
Ako organista som začal chápať slová Mariána Vargu, okrem iného aj organistu a Skaličana, ktorý hovoril, že najlepšia hudba je beztak ticho. Čo viem (a chcem), si zahrám na organe a doma preto tichom neopovrhnem.

Organ je kráľovským nástrojom nielen pre svoj hymnický až heroický zvuk so slávnostnou atmosférou, ale aj pre svoju rozmernosť a zložitosť konštrukcie…
Pohľad na organ a jeho útroby mi vždy pripomenie slová emeritného pápeža Benedikta XVI., ktorý jeho konštrukciu pripodobňoval k vanutiu Ducha Svätého v cirkevnom spoločenstve, no tieto jeho slová vieme adekvátne upraviť na celú spoločnosť, na všetkých nás. V organe sa nachádza množstvo píšťal, no nie sú všetky rovnaké. Jedna je drevená, iná kovová, iná cínová, iná má niekoľko metrov, ďalšia len pár milimetrov, spája ich vzduchové hospodárstvo, mechy, zostavené v jednom spoločnom priestore organovej skrine, no každá súčiastka si v tej skrini nájde svoje miesto a uplatnenie a slúži. Keď potom odborná ruka zahrá niečo od hracieho stola, vzniká lahodný súzvuk píšťal a tónov, na ktorom sa podieľa celý organizmus. A o tento organizmus, podobne ako o náš ľudský, či auto, je potrebné sa pravidelne starať, aby píšťaly nenakazila faloš či organovú skriňu červotoč.

Nie je v hraní na nástroj všetkými štyrmi končatinami niečo nemožné a nepochopiteľné?
Organista musí dvomi rukami a dvomi nohami prakticky nahradiť zvuk celého orchestra a musí si vystačiť sám, prípadne len s registrátorom na pretáčanie stránok a zmenu registrácie. Čo je inak dôkazom, že človek naozaj dokáže robiť viacero vecí naraz. Hrať rukami, hrať nohami, obsluhovať niekedy registre, myslieť niekedy na neideálny stav organu, alebo počas bohoslužieb pozerať na dianie v kostole… Je toho veľa, no je to napínavé a je to skvelý zdroj adrenalínu, možno ako povrazolezectvo. Hra na organe nejde štýlom „sadneš a hráš“. Dá sa však naučiť a môže sa ju naozaj naučiť hocikto. Mám radosť, že teraz máme na ZUŠ-ke až siedmich žiakov v organovej triede, no vždy nás môže byť viac. Veľa nás nie je a tvoríme veľmi priateľskú a normálnu komunitu ľudí. Aj keď je hra všetkými štyrmi končatinami zdanlivo nepochopiteľná a proti ľudskej prirodzenosti, nie je dôvod sa nás báť.

Máte svoj osobný odkaz pre Skaličanov?
To, čo som povedal, nie je ani dôvodom báť sa chodiť na organové koncerty. Tie majú u nás tradíciu, veď festival Musica Sacra Skalica sa u nás organizuje od roku 2005. K tomu pridávame aj iné koncerty. Nič to nemení na tom, aj keď do kostola nechodíte. Tiež ani nikto nečaká, aby ste poznali dejiny hudby a životopisy skladateľov. Na to slúžia letáky či sprievodné slovo, v ktorom sa dozviete, čo si idete vypočuť, aby ste si vedeli tú hudbu vychutnať na čo najvyššej možnej úrovni, nie len na hodnotiacej škále pekné – škaredé. Koncerty organovej či klasickej hudby blahodarne pôsobia na duševné zdravie, ktoré nám všetkým ťažko skúša pandémia. A zo zdravotného hľadiska je takáto forma kultúrneho vyžitia úplne bezpečná, nemáte sa, teda, čoho báť. Prijmite týmto moje pozvanie na koncertný život v Skalici, ktorý je stále bohatý (minimálne na slovenské pomery). V Skalici to ešte stále žije, tak od toho neutekajte a nechajte sa unášať na vlnách kvalitnej a počúvateľnej hudby.

Ďakujeme za rozhovor.

Redakcia


V SKALICI ZAČALA MOJA CESTA

Na zozname skalických organistov, ktorí na čas spojili svoje umenie so zvukom organov v našom meste sa skvie meno Ferdinand Klinda. Meno, ktoré by sa skvelo vlastne na akomkoľvek zozname.

prof. Ferdinand Klinda
Zdroj: internet

Slovenský organista a lekár prof. Ferdinand Klinda sa narodil v roku 1929 v Košiciach a vojnové udalosti ho s rodinou priviedli do ústrania – do Skalice. V rokoch 1947 až 1950 študoval organovú hru na konzervatóriu v Bratislave, 1950 až 1954 na VŠMU v Bratislave, roku 1956 v Prahe a roku 1959 vo Weimare. Súčasne v rokoch 1947 až 1952 absolvoval štúdium na Lekárskej fakulte UK v Bratislave a v rokoch 1954-1989 pôsobil na Klinike hematológie a transfúziológie krvi Fakultnej nemocnice (dnes Univerzitná nemocnica) v Bratislave. V rokoch 1962 až 2007 pedagogicky pôsobil na VŠMU (1972 – 1989 vedúci Katedry klávesových nástrojov); v roku 1978 získal profesúru. V rokoch 1993 až 1996 bol riaditeľom umeleckej agentúry Slovkoncert a mnohoročným predsedom programovej komisie Bratislavských hudobných slávností. Encyklopedia Beliana o ňom hovorí, že „svojou mnohostrannou aktivitou patrí k výnimočným osobnostiam slovenskej kultúry. Je priekopníkom koncertnej organovej hry na Slovensku, zaslúžil sa o rozvoj slovenského organového umenia. Hosťoval takmer vo všetkých štátoch Európy, v USA, Austrálii, Japonsku, Hongkongu a Južnej Kórei. Účinkoval na významných medzinárodných hudobných festivaloch, spolupracoval s poprednými svetovými orchestrálnymi telesami a dirigentmi. V roku 2009 vydal vo vydavateľstve Perfekt autorskú knihu Kráľovský nástroj a ja. Zhrnul v nej svoj život a kariéru, spolu so spomienkami na množstvo situácií a ľudí, ktorí sa stali na čas alebo na celý život jeho súčasťou. V súvislosti s témou dnešného vydania Obzoru sme prof. Klindu oslovili s prosbou o rozhovor. Napokon naše stretnutie prekazila situácia okolo kovidu a tak tento krátky rozhovor vznikol ako výsledok elektronickej komunikácie, ktorú napriek pokročilému veku excelentne pán profesor zvláda.

Hneď na prvej strane Vašej knihy spomínate, ako ste s priateľmi chodili radšej na chór farského kostola, pretože to bolo zaujímavejšie ako sedieť dolu v kostole. Na chóre bol organ. Bolo to Vaše prvé zblíženie s týmto nástrojom?
Už v Košiciach som prosil rodičov, keď sme išli do kostola, aby sme išli na chór. Na Skalicu si však spomínam rád a vďačne, lebo tu vznikol rozhodujúci impulz k mojej ďalšej životnej ceste. Ktosi si spomenul, že viem hrať na klavíri, tak by som to mohol skúsiť aj na organe. Veď sprevádzať kostolné piesne nemôže byť tak zložité…

Na ktorých organoch v Skalici ste hrávali?
Najprv treba pripomenúť, že som sa učil „za pochodu“. Bývalý organista pán Hallon ma trpezlivo učil prvé kroky v hre na organe, ale ani on nepoznal funkciu všetkých tlačidiel a registrov. Úlohu organistu som zastával takmer dva roky a postupne k hraniu vo farskom kostole pribudlo hranie vo Františkánskom kostole na malom organe u Milosrdných bratov. Každú nedeľu som odohral aj 4 až 5 omší.

Hovorili ste o impulze k Vašej ceste organistu. Je skutočne konkrétna chvíľa, ktorá ju odštartovala?
Veľmi na mňa zapôsobil bohatý zvukový dojem z prvého organového koncertu, ktorý som počul. V roku 1947 vo Farskom kostole ho zahral medzinárodne známy organista Ernest Riegler (1890-1968), repatrian z Maďarska, bývalý profesor Akadémie v Budapešti a rodák zo Skalice, ktorý používal aj prídavné umelecké meno Skalický. Jeho matka a neter ešte žili v Skalici, boli to milé dámy, patriace ku kultúrnej elite mesta. Neter Edita spievala v mojom kostolnom zbore a často som ich navštevoval. Oni ma zoznámili s prof. Rieglerom, ktorý založil na novovzniknutej VŠMU v Bratislave odbor Koncertná hra na organe. Stretnutie s ním mi bolo osudové, lebo som sa po maturite stal jeho žiakom. Už o dva roky, 4. septembra 1949, vo Františkánskom kostole, po oprave tamojšieho organa, ktorej som sa aktívne zúčastnil, som zahral svoj prvý samostatný koncert. Spoluúčinkoval môj priateľ, známy spevák Ludva Buchta, ako huslista (!), a spievala taktiež Skaličanka Elena Komendová.

Koncertovali ste v Skalici po Vašom odchode?
Na jediný koncert som bol pozvaný až 46 rokov po tom mojom prvom (roku 1995), keď bola dokončená dosť nešťastná oprava organa vo Farskom kostole. Od začatia festivalu Musica sacra sa ku mne bohužiaľ nedostávali informácie. Bol som na jedinom, keď ma priateľ Dr. Trummer z Grazu pozval na inauguráciu nového organa vo Farskom kostole.

Vo svojej autobiografii Kráľovský nástroj a ja hovoríte o tom, ako „tvrdošijne“ ste išli za svojim cieľom – hrať na organe. Je to Vaša vlastnosť? Bola Vám v živote na osoh?
Bez istej dávky tvrdošijnosti nie je možné dosiahnuť istú úroveň, ku ktorej človek mieri. Už v počiatkoch, keď som súčasne študoval hru na organ a medicínu, to bola vlastnosť až nutná.

Podporoval Vás Suchoň, učili Vás Moyzes i Cikker. To je kus toho najlepšieho zo slovenskej vážnej hudby. Pociťujete to ako dotyk s niečím výnimočným?
Považujem to za veľké šťastie osudu. Najmä profesor Eugen Suchoň, ktorý bol navyše našim rodinným priateľom, mi pomáhal radami a v roku 1972 pre mňa zložil významné dielo slovenskej hudby, Symfonickú fantáziu pre organ a orchester na meno BACH, ktoré som potom mnohokrát predviedol v popredných svetových koncertných sieňach v Európe a Japonsku.

Vraciate sa ešte do Skalice? Máte v našom meste stále priateľov?
Čas môjho tamojšieho pobytu a pôsobenia bol krátky – vynútený vojnou a skončený odchodom na štúdium do Bratislavy. Po odchode na štúdium som sa do Skalice vracal navštevovať rodičov. Neskôr už len na maturitné stretnutia. Postupne aj tieto ustali a tak som chodil na cintorín a v čase kovidu ustalo aj to. Myslím, že už nenájdete Skaličanov, ktorí by si ma pamätali.

Vľavo Ferdinand Klinda, vpravo Ernest Riegler Skalický, jeho učiteľ na VŠMU, zdroj: internet

Dovoľujeme si s poslednou vetou Prof. Ferinanda Klindu nesúhlasiť. I za krátky čas, ktorý spája jeho meno so Skalicou sa stal pevnou súčasťou našej histórie.
Ďakujeme za rozhovor a želáme veľa pevného zdravia k jeho nedávnym 93. narodeninám.

Želmíra Macháčková