Žijeme v civilizácii zlatého teľaťa. Klaniame sa moci hmotného bohatstva a duchovno sme zo svojho života vytlačili iba do dní sviatočných. A ani to nie vždy. V zatemnení zmyslov mamonom dakedy zabúdame aj na sviatočné dni.
Stále nám nestačí, čo máme, pôsobí na nás – na našu túžbu a chcenie – taktiež gravitačný zákon. Čím viac sme nahonobili hmotných prostriedkov, tým väčšmi nás kvári túžba pritiahnuť si ešte viac. Je to túžba, ktorú nemôžeme nikdy naplniť. Je to rakovina duše. Nikdy predsa nemôžeme vlastniť všetko.
Avšak zlaté teľa nám zaslepuje aj oči, aj rozum. Pre jeho žiaru sú mafiánske siete podsvetia schopné najbrutálnejších zločinov, pre jeho odlesk je človek schopný siahnuť so zlým úmyslom na svojho blížneho, zavše najbližšieho. Voz zlatého teľaťa tiahnu našou civilizáciou ľudské trosky narkomanov, alkoholikov, beznádejných stroskotancov, zatratencov.
Tiahnu, klesajú, končia prevalcovaní modlou žiariacou chladným leskom. A my sa prizeráme. Väčšinou šalejúci nadšením ako na preplnených štadiónoch pri vystúpeniach hviezd šoubiznisu – a niektorí zdesení ako prví kresťania pri krvavých predstaveniach v starom otrokárskom Ríme. A práve o to ide. O duchovný štít chrániaci nás pred rádioaktívnym vyžarovaním zlatého teľaťa, ktoré nám paralyzuje schopnosť normálne a morálne myslieť, cítiť, konať. Chráni nás pred davovým šialenstvom, pred bezduchým besnením. Áno, morálne je normálne.
Zlaté teľa mení našu optiku: statočnosť, dôvera, priamosť sa považuje za smiešnu prostoduchosť. Hýrivosť, vierolomnosť, pýcha a podvody sa považujú za prejavy najvyššej zdatnosti a šikovnosti. A ešte pretvárka. Vyhlasujeme sa za kresťanov, aby sme ľahšie oklamali tých, ktorí v skutočné kresťanské zásady stále veria.
Čo však s takým svetom, kde by bol každý pripravený oklamať a ozbíjať každého?
Ako možno v civilizácii zlatého teľaťa dôstojne ľudsky žiť? Volá sa po práve človeka byť slobodným, lenže človek skutočnú slobodu stráca uctievaním zlatého teľaťa. Niečo sa musí stať!
Atmosféra tejto civilizácie sa stáva nedýchateľná. Možno sa riešenie skrýva v modlitbe prostej ženičky pri rodinnom večernom stole: „Pane Bože, ochráň nás pred priveľkým bohatstvom a priveľkou chudobou!“
Áno, treba spoznať pravú mieru a byť s ňou spokojný. Podľa môjho názoru tento výrok zatieňuje aj Senecovu sentenciu – „Má všetko, čo chce, kto dokáže chcieť, čo postačí.“ Teda riešením je schopnosť vedieť dôstojne ľudsky žiť, myslieť, cítiť, milovať. Civilizáciu hmoty treba nahradiť civilizáciou ducha a vzájomnej lásky!