Podľa celoeurópskeho prieskumu máme najnižšie národné vedomie. Zistenie skutočne alarmujúce, ak sa chceme presadiť v Európskej únii po boku iných národov ako rovný s rovným. Možno prísť o všetko – avšak nie o ľudskú dôstojnosť! A tá má korene v našich nádejach, v našom trvaní v duchovnej kultúrnosti – národnej historickej pamäti. Národná pamäť, národné historické vedomie je fenomén, ktorý nemožno presne vedecky špecifikovať, a predsa jeho pôsobenie nemožno poprieť, rovnako ako lásku, vďačnosť, myslenie. Najzreteľnejšie prehovorí v zlomových situáciách, pri ohrození národnej existencie a základných ľudských hodnôt. Bez dôrazného oživenia národnej historickej pamäti by sme azda rezignovane prijali pamäť iných: falzifikovanú, ale úporne vnucovanú, vtláčanú, za pamäť vlastnú. A my, nevedomí, by sme za pravdu prijali stokrát opakovanú lož.
Môžeme milovať, aj keď nechápeme. Avšak môžeme väčšmi milovať, keď chápeme. Národnú pamäť nemožno transplantovať, je podstatnou súčasťou našej duchovnej dimenzie. Pamäť je aj všetko, čo cítime, nie iba to, čo dokážeme formulovať do slov. Národné vedomie, národná pamäť je skutočným „dedičstvom otcov“. Predsa je rozdiel medzi „iba“ cíteným a vysloveným. Pri „iba“ cítenom pamäť drieme v podvedomí, pri vyslovení sa prebúdza, stáva sa súčasťou vedomia. Preto sa musíme pozornejšie prizrieť nielen vonkajším, ale aj vnútorným, duchovným dejinám, ktorých posolstvo nám často uniká ako v rádioprijímači: v hluku okolitých razantnejšie sa presadzujúcich staníc nedokážeme zachytiť tichý a pokojný hlas vlastného vysielania. Musíme sa naučiť vyladiť si svoju stanicu, aby sme nestratili predstavu o svojej povahe, o jej prínose do európskej kultúry. Inak budeme musieť naďalej počúvať o sebe klamstvá a podvodné polopravdy iných.